Nie je tomu tak dávno co sa na Slovensku uskutocnili parlamentné volby, ktoré nevídaným spôsobom rozvírili politickú diskusiu. Samotný výsledok možno nebol ani takým prekvapením, ako rýchlost s akou súcasný premiér Róbert Fico zostavil vládu a v akom zoskupení. O našom dalšom politickom osude sa vedú debaty na odborných fórach rovnako ako medzi pospolitým ludom vo väcšine slovenských pohostinstiev. Comu však vdací naša politika tolkej pozornosti a ako je možné, že dodnes vyvoláva tolko emócií nielen u nás ale aj v zahranicí?
<BR><BR>
Zacal by som strucnou charakteristikou predošlých ôsmych rokov pod taktovkou pravicovej vlády. Po prelomovom roku 1998 bolo zjavné, že Slovensko zaostáva v trende postkomunistických republík, ktoré v tej dobe už rokovali o vstupe do EU ci NATO. Nebudem sa venovat otázke, ci je alebo nie je pre nás prospešná úcast v týchto štruktúrach, no pravdou je ,že Slovensku sa sem podarilo zaclenit (i ked s urcitým chvatom) spolu s našimi susedmi. Za predošlých osem rokov sme si vyslúžili prívlastok „Karpatský tiger“ a v globálnom merítku sme ako štát politicky i ekonomicky zosilneli. Tu však možno badat jeden problém, že väcšina našich úspechov bola obycajnému cloveku trochu vzdialená. Netvrdím, že predošlá vláda zanedbávala radového obcana, no jej úspechy na tomto poli akosi mizli v kriku opozicnej kritiky.
<BR><BR>
Na druhej strane v cele navrhovaných zmien stál Róbert Fico so svojou sociálnou demokraciou. Svoju politickú kariéru zaèal ešte ako mladý muž v Komunistickej strane Slovenska. O jeho súcasných zámeroch si netrúfam hovorit, no medzi jeho hlavné priority patrí získat moc. Potvrdením tohto nám môžu byt aj predvolebné bilboardy z pred štyroch rokov, na ktorých nás Fico vyzýval, aby sme ho zvolili za nového slovenského premiéra. Nic viac však nesluboval. Avšak tohto roku sa z toho poucil a nasluboval toho tak vela, že je to problém splnit. ludom velmi príjemne znie príslub vyšších platov, dôchodkov, bezplatného školstva, zdravotníctva, zlacnenie benzínu, milionárskej dane a mnohých iných výhod, ktoré ponúkal vo svojom predvolebnom programe Ficov Smer. Na druhej strane si však nekladú otázku, odkial zoberieme na to peniaze a èo budeme musiet tomu ako kompenzáciu obetovat. V ludských mysliach niekde sídli domnienka, že ved ked to bolo slúbené, tak to musí byt aj splnené; myšlienka o nejakom obetovaní je rýchlo zahnaná do úzadia. Premiér Fico, poznacený vplyvom Komunistickej strany, urcite má skúsenosti so životom na úkor budúcnosti, takže bude schopný istú dobu plnit svoje sluby. Co tam po nejakých dlhodobých výhodách, hlavne že dnes je benzín o korunu lacnejší.
<BR><BR>
Pri pohlade na zloženie a rýchlost stavby koalície, taktiež musí byt každému jasné, že u Fica stále dominuje na prvých prieckach túžba po moci. Vyhol sa dlhodobejším vyjednávaniam, ktorými by sa mu podarilo možno zostavit stabilnejšiu vládu a dal prednost dvom stranám s pochybnou zahranicnou reputáciou. Jednou z nich je nacionalistická Slovenská národná strana (SNS) a tá druhá je Ludová strana hnutia za demokratické Slovensko (LS-HZDS). Programy oboch strán nicím neprekvapia; SNS zakladá na svojej nacionalistickej rétorike a LS-HZDS žije z minulosti, keď sa pán Meciar zaslúžil o vznik Slovenskej Republiky. Už dnes, niekolko mesiacov po volbách, môžeme vidiet nezhody v koalícii ohladom obsadzovania miest v klúcových úradoch. Nálady zahranicia sú tiež minimálne zdržanlivé, avšak tejto parkete sa venuje minister zahranicia s výbornou povestou, pán Kubiš, ktorý sa snaží zachránit co najviac dobrej povesti, ktorú si získalo Slovensko v minulosti. Ako sa nakoniec vyvinie táto kapitola slovenských dejín je nad moje znalosti odhadovat. Rozhodne má pán Fico teraz jedinecnú možnost si odskúšat, aký je rozdiel medzi kritikou a skutocným vládnutím. Rovnako pauza prospeje aj pravici, ktorá možno zváži personálne zmeny na urcitých postoch, kde dosadí ludí s nepoškvrnenou dôverou. Co nám nakoniec prinesie Ficová vláda ukáže až budúcnost. Urcite by som nenariekal nad tým, že máme túto vládu. Ved ked sa len rozhliadnem po svete, kde vidím pána Lukašenka v Bielorusku, Mugabeho v Zimbabwe ci Kim cong Ila v Severnej Kórey, hned mi je veselšie a uvedomím si, že ešte nie je stále najhoršie.<BR><BR>