Felix R.Paturi : Poslední záhady vědy. Euromedia Group, k.s. – Knižný klub v Praze v roku 2006, 336 strán.
Pokrok vedy je nezadržateľný, a predsa zostáva stále mnoho fascinujúcich otázok nezodpovedaných. Aké sú posledné záhady astronómie a kozmológie, pred akými neobjasnenými skutočnosťami stojí fyzika, chémia či biológia, ktoré tajomné otázky vzrušujú historikov, geológov a filozofov? Na tieto otázky sa snaží dať odpoveď Felix R. Paturi v knihe s názvom Poslední záhady vědy.
Od polovice 20. storočia prebieha najväčšia zmena prírodovedných paradigiem, akú svet kedy zažil. Jedným z tých, ktorí na to poukázali už koncom tridsiatych rokov minulého storočia, bol geniálny Wolfgang Pauli, ktorý vyzval fyzikov, aby sa nielen vzdali všetkého svojho doterajšieho spôsobu práce, a to pozorovania uzavretých systémov, ale tiež prekonali kauzálne logické myslenie ako jediný prostriedok získavania poznatkov. „Len logickým myslením“, tvrdí Pauli, „sa fyzika nutne dostáva do slepej uličky.“ Pravdivosť týchto slov dokazujú napríklad najnovšie experimenty Günthera Nimtza v Kolíne nad Rýnom, ktorému sa podarilo predviesť, že informáciu je možné prenášať rýchlosťou vyššou, než má svetlo. Tým potvrdil čínsku múdrosť: všetko je prepojené so všetkým, ktorá je oveľa staršia než dosiaľ bežný fyzikálny obraz sveta našej západnej kultúry, podľa ktorého je možné niečo nové objaviť len prísne logickým skúmaním uzavretých systémov. Čitateľ tejto knihy bude v nej zbytočne hľadať striktné oddelenie vedeckých fenoménov a javov označovaných za „ezoterické“. Paturi hovorí, že to nie je dané jeho sklonom k ezoterike, ale tým, že hranice prírodných vied sa v súčasnej dobe značne rozširujú – čo je jav, ktorému sa stále tvrdohlavo vzpiera uveriť celá armáda vedcov zo starej školy, ktorí sú verní heslu „Čo nemôže byť, to nesmie byť.“ V súčasnosti sa čím ďalej, tým viac špičkových bádateľov na medzinárodne renomovaných univerzitách a vo vedeckých ústavoch začína vážne zaoberať tiež obormi, ktoré sa zdali byť pre ich cech ešte pred dvadsiatimi rokmi absolútne tabu, a to okrem iného telepatiou, telekinézou a teleportáciou. Venujú sa tomu nielen vedci na katedrách parafyziky a parapsychológie, ale aj kvantoví mechanici, informatici, neurológovia a genetici, konštatuje Paturi. „Keď hovorím v tejto knihe okrem iného o liečiteľoch na diaľku, ,beamingu´, mentálnej ovplyvniteľnosti vody, zjaveniach Matky Božej a ďalších podivuhodných veciach, potom nikdy nie z pohľadu ezoterika, len tým vyjadrujem skutočnosť, že prírodná veda sa pripravuje rozšíriť svoje obzory a celkom novým spôsobom a od základu sformulovať svoj svetový názor, keď zbiera odvahu, aby sa vôbec otvorila tomuto neznámemu územiu.
Rozširovaním hraníc vedy sa vynárajú nové problémy a záhady, o ktorých vedci predtým ani netušili. Hybnou silou pri riešení vedeckých záhad je úžas a túžba po poznaní. Uspokojenie tejto túžby je samoúčelné a nedeje sa to so zámerom dosiahnuť nejaké pragmatické úspechy. Úžas je prvý krok k poznaniu a možno aj k novému pochopeniu iných. Mnohí z nás si nedokážu predstaviť, ako mimoriadne uspokojujúci je pre vedcov fakt, že sa im podarí nájsť po dlhoročnej namáhavej práci odpoveď na otvorenú otázku alebo predložiť exaktný dôkaz, že na túto otázku nie je možné odpovedať. Aj to môže byť totiž riešením záhady, myslí si Paturi. Pokiaľ človek stojí pred zdanlivo neriešiteľnými problémami, musí byť niekedy pripravený od začiatku nevylučovať to, čo je najnepravdepodobnejšie. Napríklad kozmológovia hovoria o temnej hmote vo vesmíre, ale dodnes nemajú najmenšie tušenie, o čo by v tomto prípade mohlo ísť. Myslím si, že odpoveď na túto záhadu by mohla rozšíriť vedecké poznanie o tom, čo je hmota ako taká. Keď je neutrino svojou vlastnou antičasticou, ako tvrdí Wolfgang Pauli, mohlo by to pomôcť vysvetliť, prečo vôbec existuje náš vesmír. Výskum Bernarda H. Kröplina s vodou nám v budúcnosti môže priniesť prekvapujúce výsledky, ktoré by mohli prispieť k podstatnej zmene alebo aspoň k rozšíreniu fyzikálneho svetonázoru ako celku. Ďalšia zatiaľ otvorená otázka je, odkiaľ vzišiel život. Čo ak život vôbec nevzišiel z mora, ako si myslíme, ale z hlbín horniny? S tým súvisí ďalšia otázka: Čo je vlastne život? Otázka, ktorá sa týka jeho vzniku a definície. Vedci zatiaľ na tieto otázky nedokážu odpovedať.
V súčasnej dobe, keď sú dokonca kvantoví fyzici znovu presvedčení o reálnej existencii metafyzična, ktoré ľudský duch nie je schopný uchopiť, sa musíme znovu vážne zamýšľať nad otázkou zmyslu života. Filozof Ludwig Wittgenstein sformuloval svoje poznanie takto: „Cítim, že naše životné problémy nie sú vôbec dotknuté, aj keď sú všetky možné vedecké otázky zodpovedané. Potom však už nezostáva žiadna otázka; a práve to je odpoveď.“ Herbert Fronhofen z Katolíckeho vzdelávacieho centra v Darmstadte má na internete stať nazvanú „Prečo žijeme?“ Píše v nej: „Veda a vzdelanie stoja vo všetkých oboroch vedomia od počiatku kresťanstva na najvyššom mieste; obe sú z kresťanského hľadiska dôležitou formou služby Bohu.“ Podľa Paturiho tento výklad prekleňuje zdanlivý rozpor medzi analytickým myslením a spontánnym duchovným uchopením zmyslu všetkého bytia. Hoci racionálne hľadanie k cieľu nevedie, k tomuto cieľu nie je možné nikdy dôjsť bez neho. Najväčšie záhady sa nedajú rozlúštiť len rozumom, ale ani bez neho, vysvetľuje Paturi. Čo sa vôbec myslí slovom „Boh“? Je možné Božiu existenciu vôbec „dokázať“? Paturi je presvedčený, že to nie je možné, lebo celý „dôkazový reťazec“ neodolá prísnej logickej analýze. Je presvedčený, že dôkazy Božej existencie majú pôvod v myšlienkovom dedičstva teológov a filozofov, nie moderných prírodovedcov, ktorí akceptujú len to, čo môžu zmerať a pokiaľ je to možné aj spočítať. Napriek tomu je však Boh „in“ u mnohých súčasných prírodovedcov, „a to nielen v ich súkromnom živote, ale aj v ich vedeckom obraze sveta. Spravidla nehľadajú dôkazy Božej existencie, ale sú poháňaní akousi vnútornou istotou a hlbokou vierou“, konštatuje Paturi. On sám sa výslovne nehlási k viere a zachováva si v tejto veci istý nadhľad. Vo svojej knihe vytvára pre čitateľa priestor, aby sa na základe vedeckých argumentov sám rozhodol. Zmieňuje sa napríklad o výskumoch neurológov, ktorí so všetkou vážnosťou tvrdili, že pravdepodobne máme v hlave akési „antény pre príjem Boha“. Toto tvrdenie neurológov vyvolalo vášnivé diskusie medzi prírodovedcami, ktorí sa hlásia k materializmu, a nábožensky orientovanými ľuďmi o správnosti vlastných argumentov. Základnou vlastnosťou mysliaceho človeka západného sveta je, že chce všetko logicky dokázať alebo vyvrátiť, či už je to v princípe možné alebo nie, tvrdí Paturi. Zmieňuje sa aj o zázrakoch v súvislosti so zjaveniami Matky Božej, ktoré sú pre vedcov zatiaľ nevysvetliteľnou záhadou. On sám nie je ich zástancom ani odporcom. Uvádza len vedecké argumenty, ktoré však hovoria v prospech týchto zjavení, aj keď ich nedokážu vysvetliť. Pri extázach vizionárov v Medžugorí lekári zdôrazňujú: „medžugorské extázy nie sú patologické javy a nejde ani o podvod. Nepoznáme žiadny vhodný vedecký výraz, ktorým by sme tieto fenomény pomenovali. O náboženskom výklade týchto javov sa Paturi nezmieňuje, lebo to nie je téma jeho knihy. Teológ Karl Rahner kladie otázku, nakoľko je dôležitá hmatateľnosť mariánskeho zjavenia. „Ako sa ukazuje, postačuje osobná istota, že sa najhlbšieho vnútra vizionára alebo vizionárky dotkol Boh. Všetko ostatné môžu byť eidetické predstavy vizionára alebo vizionárky.“
Niekde som čítal, že otázky sú dôležitejšie než odpovede. Každá odpoveď je zároveň ďalšou otázkou. Paturiho kniha je podnetná v tom, že kladie nové otázky a pozerá na vedecké problémy s určitým odstupom, ale pôsobí príliš popularizujúco. Platí to aj o vzťahu vedy a náboženstva.
Július Krempaský : Veda verzus viera ? Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied Bratislava 2006, 253 strán.
Kniha Juliusa Krempaského Veda verzus viera? pojednáva o problematike vzťahov vedy a viery. Podľa autora základný problém vzťahu vedy a viery netreba vidieť v tom, či sa vedecky podarí dokázať, že Boh existuje, ale v tom, či základné tvrdenia viery sú alebo nie sú zlučiteľné s poznatkami, ku ktorým dospela veda. V tom vidí hlavný účel svojej knihy. O takúto zlučiteľnosť sa Krempaský pokúša, keď konfrontuje výpovede „biblického scenára“ o stvorení s výpoveďami „vedeckého scenára.“ Píše: „A tak vidíme, že pokiaľ ide o prvý ,deň´ stvorenia, súlad medzi informáciou z knihy Genezis a závermi súčasnej prírodnej vedy je obdivuhodný. Jediný rozdiel je len v tom, že ,prvý deň´ stvorenia podľa vedeckého scenára trval približne tristotisíc rokov.“ Ale na základe výsledkov exegézy biblických textov možno konštatovať, že pokus o detailnú harmonizáciu biblickej správy o stvorení s vedeckým výkladom sveta je zavádzajúci, lebo kniha Genezis (Gn 1) nebola napísaná, aby nás informovala o najnovších vedeckých teóriách. Biblické „dni“ neznamenajú ani naše „dni“ ani geologické „doby“, ako sa predtým myslelo. Ide o literárnu schému. „Jedným z najzákladnejších zákonov správneho výkladu Biblie je, aby sme nikdy nehľadali v Biblii odpoveď na otázky, ktoré biblickí spisovatelia vôbec nepoznali alebo ktoré ich vôbec nezaujímali“ (Herbert Haag). Tak napríklad teória „veľkého tresku“ navodzuje problém časového počiatku vesmíru, o ktorom sa v Biblii nič nehovorí. Antropický princíp vyjadrujúci „jemné vyladenie“ počiatočných fyzikálnych parametrov, ktoré umožnili vznik života a následne existenciu človeka na našej planéte, implikuje možnosť teleologickej koncepcie vývoja vesmíru (Josef P. Ondok). Neznamená to ale, že by sme museli harmonizovať poznatky modernej vedy s biblickou správou o stvorení. O Bohu sa však dozvedáme nielen z Biblie, ale aj z celého vesmíru. Myslím si, že súčasné výsledky prírodných vied by mohli byť pre nás výzvou, aby sme novým spôsobom kriticky premýšľali tradičné náboženské témy a v prípade potreby ich korigovali. Vedecká teória môže človeka priviesť k viere v Boha alebo nemusí. Závisí to od jeho vnútorného postoja. Výstižne to vyjadril zakladateľ kvantovej teórie Max Planck: „Boh stojí pre veriaceho na začiatku, pre fyzika na konci všetkého myslenia.“ K tomu by som rád dodal, že kto vie žasnúť nad zložitosťou a komplexnosťou sveta, môže ho jeho úžas priviesť k viere v Boha, aj keď nepozná najnovšie poznatky vedy.