Richard Smoley, Zakázaná viera. Tajné dejiny gnosticizmu, Bratislava, Slovart 2009, 247 strán. Kniha Richarda Smoleya s názvom Zakázaná viera pojednáva o gnosticizme. Je založený na gnóze, čo po grécky značí "poznanie", ale zvláštneho druhu. Je to totiž priama vnútorná skúsenosť Boha. Najlepším ekvivalentom by bolo zrejme osvietenie, ako sa o ňom píše v hinduistických a buddhistických textoch. Starovekí gnostici patria k strateným odnožiam kresťanstva.
Kto vlastne boli? Akí boli? Odpovedať na tieto otázky nie je ľahké. Našťastie táto situácia sa vďaka objavom gnostických textov na rozličných archeologických náleziskách na Strednom východe v posledných desaťročiach zlepšila. K najznámejším nálezom došlo v egyptskom Nag Hammadi v roku 1945. Naghammádske texty napísali viacerí autori v rôznom období a predstavujú názory mnohých siekt a učiteľov. Azda najvýznamnejším naghammádskym textom je záhadný rukopis s názvom Tomášovo evanjelium (napísané asi v roku 50). Azda najzarážajúcejší je hneď prvý Ježišov výrok : "Kto nájde výklad týchto výrokov,neokúsi smrť " (1). Práve preto považujú bádatelia Tomášovo evanjelium za gnostický text. V uvedenom výroku je totiž vyjadrený hlavný rozdiel medzi gnosticizmom a tradičným kresťanstvom. "Kto nájde výklad týchto výrokov, neokúsi smrť." V Tomášovom evanjeliu nie je najdôležitejší hriech, pokánie a vykúpenie, ale akési záhadné mystické osvietenie, ktoré je zašifrované vo veršoch.
Ježišove výroky v Tomášovom evanjeliu sú ako koány, neriešiteľné hádanky, ktoré dávajú majstri zenu svojím žiakom, aby ich odučili obyčajnému mysleniu. Ich cieľom nie je poskytovanie informácií, ale prebudenie. Cieľom gnosticizmu nie je spása, ale osvietenie. To je bezpochyby hlavný dôvod, prečo tradičné kresťanstvo zavrhlo gnosticizmus. Osvietenie je totiž priveľmi ťažké a neisté, aby mohlo tvoriť základ ľudového náboženstva. Oveľa ľahšie je vnímať život vo svetle hriechu a vykúpenia alebo uzmierenia Božieho hnevu, najmä v pohanskom staroveku, ktorý zaujal k svojim vlastným božstvám rovnaký postoj, vysvetľuje Smoley.

Pre kresťanstvo a gnosticizmus bola najdôležitejšia Platónova škola. Platón vysvetľuje skutočnosť spôsobom, ktorý by sme mohli označiť ako ezoterický. Neznamená to, že jeho učenie je zložité alebo nejasné. Pôvodný význam slova ezoterický bol, že niektoré jeho náuky boli určené iba pokročilým žiakom, ktorí boli „ďalej v “ kruhu zasvätencov (z gréckeho esotero, čo znamená „ďalej v “). To však poukazuje aj na ďalší význam : naznačuje, že tieto náuky súviseli s vnútornou skúsenosťou. Na rozdiel od moderného myslenia, ktoré sa díva na neviditeľné a vnútorné dimenzie života ako na čisto subjektívne (a teda nereálne), ezoterizmus tvrdí, že tieto vnútorné dimenzie sú reálne, poznateľné a dajú sa opísať. Gnostici nechceli hlásať to, čo chcú ľudia počuť ; ich učenie bolo ťažké a nebolo pre každého. Apoštoli a ich nástupcovia hlásali učenie, ktoré bolo prístupné takmer každému, a to aj preto, že rezonovalo s hlboko zakorenenými predstavami o hriechu a obeti, ktoré boli rozšírené v starovekom svete. Hlásalo sa, že to bol kľúčový moment víťazstva katolíckeho kresťanstva, tvrdí Smoley. Aj v Pavlových spisoch nájdeme veľa gnostických myšlienok. Píše, že zákon „bol vyhlásený skrze anjelov rukou prostredníka“ (Gal 3, 19). Gnostici hlásali, že zákon Starého zákona nebol daný priamo Bohom, ale akýmsi sprostredkovateľom na pokyn Boha. A v Liste Efezanom čítame : „Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohoto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach“ (Ef 6,12). V tomto verši nachádzame ozvenu kľúčovej témy gnosticizmu : existencie archontov, neviditeľných vládcov nebeskej ríše, ktorí stoja medzi nami a Bohom. Podľa ezoterického svetonázoru, ktorý bol rozšírený v staroveku, existovali nebeské „kniežatstvá“ a „mocnosti“, ktoré boli sprostredkovateľmi medzi jediným Bohom vysoko na nebesiach a svetom hmoty tu dolu. Gnostici a pravoverní kresťania sa nerozchádzali v názoroch na to, či tieto mocnosti existovali, ale na to, či boli zlé, alebo dobré. Každopádne gnostici citovali Pavla ako spolahlivý prameň. Najväčší a najvplyvnejší gnostický učiteľ Valentinos (narodil sa v severnom Egypte koncom prvého storočia) odvodzoval svoj duchovný pôvod od Pavla. Kľúčové pojmy Valentinovho myslenia a teda aj celého gnosticizmu vyjadrujú slová ako „duša“, „vzdušná ríša“ a „jasný éter“. Valentinos tu hovorí o troch úrovniach bytia : dušou sa myslí ríša demiurgova, vzdušnou ríšou oblasť, do ktorej klesla dcéra nebies Sofia a jasným éterom ríša ducha. Rozdiel medzi dušou a duchom nám môže pripadať ako akademická otázka, no gnostici to tak určite nechápali. Rozdiel medzi dušou a duchom mal v ranom kresťanstve zásadný význam. Pre gnostikov a pre raných kresťanov všeobecne sa pod pojmom duša skrýval celý náš duševný a citový život. Najbližšie k nemu má naše moderné slovo psyché a nie náhodou sa vo väčšine prekladov Nového zákona grécke slovo psyché nahrádza slovom duša. Duch je naopak čisté vedomie, Ja, pravé Ja, to, či iné náboženstvá nazývajú napríklad átman, alebo Buddhova podstata. Tento rozdiel bol mimoriadne dôležitý pre Valentina i pre väčšinu gnostikov, ktorí delili ľudí na tri základné typy (The Nag Hammadi Library in English ; Rudolf, K. Gnosis, p. 91–92.).

Najnižšie stoja hylici (z gréckeho hylé, hmota), ľudia, ktorí sú orientovaní na vonkajší svet vecí a na telesné túžby, ako je jedlo a sex. Po nich nasledujú psychici (od psyché, duša). Toto označenie nijako nesúvisí s „duševnými schopnosťami“, ako o nich hovoríme v súčasnosti, ale so vzťahom medzi telom a duchom. Ľudia tohto typu sa začali prebúdzať zo sna obyčajného života, ale ešte sa celkom neprebudili. Gnostici považovali za „psychikov“ obyčajných kresťanských veriacich, ktorí žili viac vierou ako poznaním. Najvyššie stáli duchovní ľudia alebo „pneumatici“ (z gréckeho pneuma, duch), ktorí pretrhli putá s týmto svetom a celkom sa oslobodili. Sú povznesení nad pozemské veci, ktoré nad nimi nemajú nijakú moc (aspoň teoreticky). Rozdelovať ľudí na tri rozličné typy sa môže zdať arogantné a povýšenecké, a učenie niektorých gnostikov také naozaj aj bolo. Sklon k elitárstvu bol jedným z hlavných negatívnych stránok gnostického učenia a bezpochyby prispel k jeho zániku, myslí si Smoley. Podľa neho má svoj význam, najmä ak si uvedomíme, že takýmto delením sa človek zaraďuje do určitej kategórie, ktorá mu je blízka a vyhovuje jeho predstavám o živote (porov. Mt 6,21). Podľa gnostického učiteľa Bazilidesa (Pozri Nag Hammadi Library in English, p. 309-313.), ktorý žil začiatkom druhého storočia a pôsobil v Alexandrii, Kristus zišiel na zem, aby nás vyslobodil z pút sveta. No podľa Bazilidesa netrpel na kríži. Každý, kto vzýva ukrižovaného Ježiša je stále v moci nízkych vládcov tohto sveta. Bazilides bol pravdepodobne spriaznený so stoikmi, starovekou filozofickou školou, ktorá nabádala svojich členov žiť s istým filozofickým nadhľadom. Niektorí stoici zašli ešte ďalej a hlásali antinomizmus, podľa ktorého nezáleží na nijakých zákonoch a pravidlách. Ak žijeme v iluzornom svete, ktorý stvoril druhotriedny boh, môžeme robiť, čo chceme. V Egypte existovala ezoterická náuka, ktorá hovorí o reinkarnácii, nesmrteľnosti duše a páde duše do hmoty ako do väzenia. V šiestom storočí pred naším letopočtom Pytagoras priniesol tieto myšlienky do Grécka – v čase, keď sa rodila filozofia. Pytagorove myšlienky ovplyvnili Platona (Ficino spomína Pytagora i Platóna ako ohnivká aurea catena, zlatej reťaze). V nasledujúcich storočiach sa tieto myšlienky vrátili späť do Egypta, kde vytvorili akési ezoterické spoločné obeživo platné vo svete východného Stredomoria. V Egypte sa naposledy rozvinuli v podobe hermetických (= ezoterických) nauk, ktoré zasa ovplyvnili kresťanstvo, najmä jeho ezoterické a gnostické formy, tvrdí Smoley. Tieto myšlienky si našli cestu aj do pravoverného kresťanstva a to najmä vďaka dvom veľkým cirkevným otcom, ktorí síce zavrhli gnosticizmus, no gnózu – spolu s ďalšími ezoterickými naukami – prijali. Prvým z týchto cirkevných otcov bol Klement Alexandrijský. Narodil sa okolo roku 150 azda v Aténach, no väčšinu života strávil v Alexandrii. Myslenie Klementa Alexandrijského sa v mnohom podobá mysleniu klasických gnostických škôl. Často zdôrazňuje potrebu ukryť pravý zmysel kresťanskej nauky do symbolov a podobenstiev. Píše o troch typoch ľudí, pohanoch, veriacich a gnostikoch, ktoré zhruba zodpovedajú gnostickému deleniu ľudí na hylikov, psychikov a pneumatikov. Nešetrí chválou na pravých (t.j. pravoverných kresťanských) gnostikov – „tých, čo poznajú Boha“. Gnostik je človek, ktorý napodobňuje Boha, trpezlivý, ovládajúci samého seba, ľahostajný k bolesti a chudobe, a ochotný obetovať vlastný život ako mučeník. A gnostik je predovšetkým človekom viery. „Gnóza je (....) upevnená vierou.“ Navyše „viera je nadradená poznaniu“ (Poimandres 15. In : Copenhaver, Brian P. Hermetica, 25 – 26). Klement podobne ako ostatní cirkevní otcovia zavrhuje „falošnú gnózu“, ktorá robí pravej gnóze zlé meno. Z teologického hľadiska najspornejším miestom gnostickej nauky bolo, že gnostici odmietali stotožniť Boha Starého zákona s milujúcim Otcom, o ktorom hovoril Ježiš. No Klement odsudzuje aj ich pohŕdanie telom a odmietanie niektorých častí Písma, napríklad Listov Timotejovi. Klement kládol vieru nad poznanie. To je ten bod, v ktorom sa pravoverné kresťanstvo a gnosticizmus zásadným spôsobom rozchádzajú, zdôrazňuje Smoley. Pre Klementa, ako pre prakticky všetkých pravoverných kresťanov, je viera nevyhnutnou podmienkou : človek musí najprv veriť, až potom bude vedieť. Pre gnostikov je viera druhoradá ; je to len náhrada poznania – priameho poznania vychádzajúceho zo skúsenosti, ktoré tvorí podstatu gnózy. To je bezpochyby dôvod toľko nenávidenej namyslenosti gnostikov. Neboli ochotní uprednostniť vieru pred poznaním. Človek podľa nich buď vie alebo nevie, a viera je iba zastávka alebo okľuka. Keďže gnostici verili iba svojej skúsenosti, každý vnímal kozmos trochu inak „ ... nenašli by ste dvoch gnostických učiteľov, ktorí by učili totožnú nauku. Organizovaná hierarchia bola preto nielen zbytočná, ale priam nemožná. Gnostici neboli ochotní vložiť svoju vieru do rúk cirkevných vládcov alebo teológov, a preto nemohli zriadiť nijaké inštitúcie, ktoré by mohli súperiť so vznikajúcou katolíckou cirkvou“, hovorí Smoley. Origenes, ďalší veľký cirkevný otec sa narodil okolo roku 185 a vyrastal v Alexandrii, ktorá bola hlavným žriedlom gnostických nauk. Podľa Origena má Písmo tri významové roviny súvisiace s telom, dušou a duchom – presne tak „rozdeluje“ človeka ezoterická nauka. Dokonca popieral, že je Písmo vždy doslovne pravdivé. „Keď prídeme k Origenovmu pojmu univerzálnej spásy a jeho alegorickému výkladu Písma, vidíme, že ak by našli väčšie uplatnenie v neskoršej teológii, možno mohli zabrániť mnohým dnešným ostrým útokom na kresťanstvo“, domnieva sa Smoley. V prvých piatich storočiach svojho života katolícka i pravoslávna cirkev (k ich definitívnemu rozkolu došlo až v roku 1054) usilovne pracovala na potlačení akýchkoľvek ezoterických a gnostických názorov. Avšak nikdy celkom nevymizli. Vždy sa dali nájsť na okraji tradičných cirkví a útočisko neraz našli v mníšskej tradícii, najmä vo východnej pravoslávnej cirkvi. No v priebehu storočí boli čoraz väčšmi potláčané. V dvadsiatom storočí sa na gnostické podnety v inštitucionalizovanom náboženstve takmer zabudlo. To všetko smeruje k otázke, ako a prečo došlo k tejto premene kresťanstva. René Guénon (1886 – 1951) v eseji nazvanej Kresťanstvo a zasvätenie píše, že kresťanstvo bolo spočiatku v mnohých smeroch ezoterickým učením, no viac-menej vedome sa týchto prvkov vzdalo, aby sa stalo populárnejším. Nebol to len marketingový ťah. Grécko-rímske náboženstvo sa nachádzalo v pokročilom štádiu rozkladu a bolo ho treba niečim nahradiť. Keby kresťanstvo nebolo takpovediac prinieslo túto obeť, západná civilizácia by zanikla. Guénon vo svojich dielach tvrdí, že každá autentická duchovná tradícia má dva aspekty : „vnútorný“ (ezoterický) a „vonkajší“ (exoterický). Väčšina náboženstiev má vo svojom jadre nejaké dobre definované ezoterické učenie. Judaizmus má kabalu, islam sufizmus. Guénon dokonca píše, že taoizmus a konfucianizmus v Číne nie sú dve odlišné náboženstvá, ale taoizmus je „vnútorným“ aspektom konfucianizmu. Každopádne v kresťanstve nenachádzame nijaké ezoterické jadro. Podľa Guénona je to preto, lebo v prvých storočiach svojich dejín urobilo kresťanstvo zo svojich „vnútorných“ obradov, ako je napríklad krst a eucharistia vonkajšie náboženské formy. Vďaka tomuto „úpadku“ do vonkajškovosti má kresťanstvo vo svojom jadre akési prázdno. Nikdy celkom nestratilo spojenie s ezoterizmom. Podpísalo by si tým rozsudok smrti, lebo ezoterizmus predstavuje živé jadro náboženstva. No vnútorný aspekt tejto tradície sa väčšinou popieral, ignoroval alebo bagatelizoval. V týchto úvahách sa veľa hovorí o tom, prečo sa západná civilizácia vyvinula do súčasnej podoby. Kresťanstvo začalo stále viac popierať svoje vlastné vnútro, najmä po stredoveku, keď ducha nahradil rozum. Civilizácia, ktorá je jeho dcérou, nasledovala jeho príklad. Západ je civilizáciou vonkajškovosti par excellence. Naša veda, politika, ekonomika, filozofia sú založené na vonkajškovostiach, na tom, čomu Guénon hovorí „vláda kvantity“. Zredukovaním našich myšlienok a pocitov na elektrochemické reakcie moderná neurológia a biochémia exteriorizovala naše najvnútornejšie jadro. „Či sa táto exteriorizácia, spočiatku vedená samotným kresťanstvom a potom vedami, ktoré ho odsunulo nabok, ukáže prospešná alebo škodlivá, to na začiatku 21. storočia netušíme ...“, konštatuje Smoley. Obrodu gnosticizmu nemožno vysvetliť len vedeckými objavmi. Ak by to bola iba otázka vedy, verejnosť by o tieto objavy určite neprejavila taký veľký záujem. Odkaz gnostikov sa dostal do pozornosti širokej verejnosti vďaka práci mnohých ezoterikov, ktorí gnostikov označovali za svojich predchodcov. Akademickí učenci len málokedy priznávajú, že ezoterici posledných dvoch storočí sú významnou a plnohodnotnou súčasťou intelektuálnych prúdov moderných čias. Príčinu vysvetľuje Wouter Hanegraaf, holandský odborník na ezoteriku. Moderní bádatelia podľa neho nevnímajú skúmanie gnosticizmu ako hrozbu, ale ako užitočnú zbraň v boji proti konzervatívcom. No Hanegraaf ďalej uvádza: „Pokiaľ ide o moderné ezoterické tradície, situácia bola iná. Nielenže neboli v prísne chronologickom zmysle také vzdialené (ako klasický gnosticizmus), ale ľuďom boli bližšie aj z duchovného hľadiska. Keďže prekvitali v rovnakom období v akom sa zrodila moderná veda a racionalita (a ako dnes už vieme mali na tom veľký podiel), dotýkali sa samotných koreňov moderných čias. Ak bol gnosticizmus tradične vnímaný ako nepriateľ kresťanstva (....), moderná ezoterika bola vo vzťahu k rodiacemu sa modernému svetonázoru v podobnom postavení. Intelektuálnym dedičom osvietenstva sa javila rovnako, ako sa gnosticizmus javil ranokresťanským otcom : ako znôška potlačených, no potenciálne nebezpečných povier.“ (Hanegraaff, Wouter, J. New Age Religion and Western Culture, p. 382.). Keď človek hovorí o modernej ezoterickej spiritualite ako o dôležitom faktore obrody gnosticizmu, riskuje, že prekročí hranice vedeckej serioznosti. Ak sa chceme pridŕžať faktov, musíme toto riziko podstúpiť, upozorňuje Smoley. C. G. Jung ako klinický lekár i ako vizionár sa odvolával na odkaz gnostikov a významne prispel k tomu, že sa na gnostikov upriamila pozornosť širokej verejnosti. Tým, že v ezoterických textoch a mýtoch videl psychologické pravdy, umožnil nám ich čítať novým spôsobom. Už ich nemusíme chápať v doslovnej či dokonca v teologickej rovine, aby sme videli, čo majú povedať aj dnešným ľuďom. Jung a jeho nasledovníci nám otvorili svet mýtov ako dovtedy ešte nikto, zdôrazňuje Smoley. Gnosticizmus sa do povedomia širokej verejnosti dostal až koncom sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia v súvislosti s Naghammádskou knižnicou zostavenou v angličtine, ktorá bola zostavená a preložená najvýznamnejšími odborníkmi v oblasti gnosticizmu. Pozornosť verejnosti upútal zo všetkých naghammádskych textov predovšetkým jeden : Tomášovo evanjelium. V nedávnom vydaní s názvom Gnostické evanjelium sv. Tomáša autor začína knihu týmito slovami: „Existuje potreba nového evanjelia, evanjelia vesmírneho Krista, ktoré obnoví mystické a magické prvky v kresťanstve, evanjelia, ktoré učí cestu vedomej evolúcie k osvieteniu stelesneného v mesiašovi Ježišovi (Ježišovi Kristovi) – k stavu Kristovho vedomia (...). V samom srdci tejto vnútornej tradície je duchovné umenie vedomého života a vedomého umierania a rozvoj vedomia za hranice tela, prostredníctvom ktorého zasvätenec dokáže vstúpiť do vyšších rovín existencie v tomto živote i po smrti. Výsledkom je vedomá kontinuita sebauvedomovania počas všetkých stavov existencie vrátane toho, čo označujeme slovom ,smrť´, takže v podstate už niet smrti a niet potreby fyzického vtelenia. Keď hovoríme o osvietení, oslobodení, sebavedomí či Kristovom vedomí, tak máme na mysli práve toto“ (Malachi, Tau. The Gnostic Gospel of St. Thomas : Meditations on the Mystical Teachings, St Paul : Leewell n , 2004, p. xii.). Dedičstvo gnostikov vidíme všade. Vo „veľkej heréze“ manichejcov a katarov, v okultnej filozofii renesancie a moderných čias, v hermetických prúdoch i neoplatónskych špekuláciach. Existujú významné osobnosti, ktorých mená môžeme s určitosťou spojiť s gnostickým odkazom. Klasické gnostické systémy zanikli. V tejto súvislosti by však vhodné pozrieť sa na malé a ohrozené spoločenstvo, o ktorom sa hovorí ako o posledných gnostikoch – o mandejcoch žijúcich v Iráne a južnom Iraku. Mandejské učenie sa podobá na mnohé gnostické a ezoterické systémy. Je tu proces emanácie, z ktorého vzniká vesmír ; je tu princíp temnoty, ktorý tento vesmír obmedzuje a ohraničuje ; a sú tu iné roviny bytia, z ktorých tie naše, pozemské, sú najtemnejšie a najnedokonalejšie. A do tejto ríše temnoty zostupuje to, čo Philip K. Dick nazval „božou inváziou“ s nejednoznačnými výsledkami. Napokon bude všetko vykúpené, ale až na konci tohto veku, ktorý podľa mandejcov zničia vzdušné mocnosti. Gnostické systémy naďalej žijú vo svojich potomkoch, mnohotvárnych západných ezoterických tradíciach : kabale, ezoterickom kresťanstve, hermetizme, rozenkruciánstve a slobodomurárstve. Gnosticizmus nevymrel. Jednoducho má inú podobu a iným spôsobom odpovedá na potreby iných čias, myslí si Smoley.

Kresťanstvo by nebolo náboženstvom približne dvoch miliard ľudí – tretiny svetovej populácie - , keby spása nepredstavovala odpoveď na hlbokú ľudskú potrebu. Samotná spása však neposkytne zmysel ani cieľ života. Je to len jeden krok správnym smerom. Veriť, že hriech a vykúpenie predstavujú celú duchovnú cestu, znamená priveľmi sa zameriavať na hriech. Je to pasca, do ktorej sa chytilo tradičné kresťanstvo, domnieva sa Smoley. Píše : „V istej chvíli si začíname uvedomovať, že ľudský údel nemá len mravný rozmer. Odzrkadľuje aj nedostatok pochopenia, základnú nevedomosť alebo stratu vedomia, ktoré predstavujú gnostické texty od pádu Sofie. Nie je to jednoducho tak, že robíme zlé veci, ale naša myseľ sa stáva pokrivenou, lebo nesprávne vníma skutočnosť.“ Na chápanie ľudského údelu nie ako morálny, ale kognitívny problém poukázala novoveká filozofia (napríklad Kantova teória kategórií) a veda (neurológia). Veda nám ukázala, ako veľmi vnímanie obmedzujú filtre našej nervovej sústavy. Viera a rozum, ponechané samy na seba, aby si poradili, ako vedia, sa budú podľa všetkého aj naďalej od seba vzďalovať. Tí, čo stelesňujú tretí impulz – gnózu – by mohli pomôcť túto priepasť preklenúť. Gnóza je podobne ako veda zakorenená v skúsenosti a podobne ako náboženstvo uznáva existenciu transcendentnej skutočnosti. Nikdy ju nemôžeme zredukovať iba na vieru alebo iba na rozum, inak by išlo len o podkategóriu týchto dvoch pojmov. No vzhľadom na to, že ju berie vážne pomerne veľa ľudí, mohla by pomôcť vytvoriť dynamickú syntézu síl, ktoré dnes, ako sa zdá, stoja proti sebe. Týmito slovami končí svoje podnetné úvahy Smoley.