Tri veľké veci, ktoré musíme opustiť sú: neúmerný tlak byť úspešným, neúmerná vôľa mať pravdu. Je to úlet ega, a predsa sa k vôli tejto potrebe rozpoltili cirkvi, pričom obe strany boli zajatcami vlastného ega. No a nakoniec je to neúmerná vôľa byť mocným a mať všetko pod kontrolou (Richard Rohr).
<strong>1. Musíme mať vždy pravdu?</strong>
Problém začína vtedy, keď stojíme pod vnútorným tlakom byť vždy medzi tými, ktorú majú pravdu. Ak nás táto otázka príliš zamestnáva, sme potom neustále zaneprázdnení naším vlastným obrazom. Vždy ide o to isté: Vlastnenie pravdy, to znamená nutkanie mať vždy pravdu. Pri tomto probléme sa musíme pokúsiť o veľmi jemné rozlišovanie : Samozrejme, že ide o to, aby sme počúvali Boha, nejde však o to, aby sme za každú cenu udržiavali pozitívny obraz o nás samých ( a to vyzerá niekedy veľmi podobne). Keď Ježiš uzdravoval chorých a dotýkal sa ich, vždy na konci povedal: „Tvoja viera ti pomohla.“ Nikdy nepovedal: „Tvoje pravé učenie, tvoja pravovernosť a to, že máš vždy pravdu, ťa uzdravilo.“ Samozrejme, že aj ja za seba dúfam, že konám správne, nemôžem sa však tým stále zaoberať. Musím robiť to, čo robiť mám a súd o tom prenechať Bohu. Inak budem stáť pod neustálym tlakom vynášať rozsudky. Ak to človek stále robí, nie je schopný vnútorne vnímať bezprostredne uchopiteľnú skutočnosť. Všetko začne hneď zaraďovať do kategórii. No a toto človekovi veľmi uľahčuje kontrolu nad svetom, tvrdí Rohr. Ako však môžeme žiť bez toho, aby sme veci hodnotili a mali o nich vlastnú mienku? Samozrejme, že musíme rozlišovať, čo je tma a čo svetlo. Nikdy však nesmieme podľahnúť ilúzii, že my nemáme podiel na tme. To temné, čo okolo seba vidíme, je vždy aj časťou nás samých. Problém temnoty a svetla nemôžeme naivne obchádzať. Práve preto , že sme boli takí naivní, stávali sme sa často obeťou temných intríg a nazvali sme ich svetlom. V tejto súvislosti by sme sa mohli pýtať či nie je pre nás vlastnenie pravdy pomocným prostriedkom k tomu, aby sme si našli cestu cez temnotu tohto sveta. Nie je to pre nás akési zábradlie? Rohr na to odpovedá, že záver nášho snaženia nie je taký dôležitý ako proces, ktorým prechádzame. Najviac priestupkov v tomto svete spôsobili ľudia, ktorí si mysleli, že sú v práve. Tomáš Akvinský hovorí: „Všetci ľudia robia to, čo sa im pre nich samých zdá dobré.“ Každý si myslí, že má pravdu. Preto sa musíme vydať na vnútornú duchovnú cestu obnovy, ktorá konečne odstráni túto ilúziu. Ilúziu sveta, ktorý je čierno - biely. „Som si istý, že nacisti, tak ako aj komunisti sa domnievali, že sú v práve. Obom chýbala schopnosť vidieť tú druhú stránku“, hovorí Rohr a dodáva: „Ešte som nikdy nezažil, žeby sa do tohoto sveta dostalo veľa múdrosti cez ľudí, ktorí sa niekde presadzovali s povedomím výhradného práva na pravdu. Zažil som však, že so do sveta dostalo mnoho pravdy cez ľudí, ktorí stoja v pokornej pozícii kríža (.....). Chcel by som to práve tu a teraz zdôrazniť, pretože verím, že máte jedinečnú príležitosť dokázať to: udržať si mnoho dobrého z posledných štyridsiatich rokov, a napriek tomu ostať otvorení pre riziko vidieť nové veci – ani z jedného z riešení sa však nesmie stať modla.“ Modly sú v našom prípade absolútne vysvetlenia, ktoré nám dávajú pocit, že máme absolútnu pravdu. A tak sa týmto vysvetleniam klaniame. Naša spravodlivosť je vždy Božím darom a nikdy nie našim vlastným dielom. Tento dar nám väčšinou býva daný aj napriek nám samým, a nie vtedy keď sa neustále pýtame: „Mám pravdu, mám pravdu?“ My Európania vnímame pravdu ako nemenný stav a nie ako proces hľadania pravdy, na ktorom sa podieľa mnoho veci: telo, duchovná koncentrácia, ale aj práca pre svet. Naproti tomu pravda v biblických textoch nie je niečo, čo človek len vidí, pozoruje, berie na vedomie, ale je v prvom rade niečím čo prijíma, prežíva alebo sám koná. Pre Bibliu ja charakteristické slovné spojenie „konať pravdu“, obyčajne v spojení „konať milosrdenstvo a pravdu.“ <!-- |:1:| -->
<strong>2. Hľadanie skutočnej pravdy</strong>
Sloboda je základná skúsenosť človeka. Napriek vzrastajúcemu individualizmu „slobodný postmoderný človek naliehavo hľadá väčšiu slobodu, než tú, ktorú stelesňuje sám a ktorá sa ukazuje ako dosť bezmocná a obmedzená – vedúca k deštrukcii v mnohých oblastiach. Postmoderný človek hľadá vzťah k silnejšej a skutočnejšej slobode,“ konštatuje Jolana Poláková. Zdrojom postmodernej tematizácie transcendencie je podľa severoamerického teológa Harveya Coxa „periféria sveta“ – jeho „dno“ či „okraj“. Toto tvrdenie renomovaného teológa je pozoruhodné tým, že vystihuje špecificky postmoderné spoločenské a dejinné implikácie tej úrovne ľudskej slobody, ktorá môže byť konštituovaná len vzťahom k transcendencii. Na tejto úrovni sa individuálna sloboda voľby neriadi horizontálnymi mocenskými tlakmi ( ktoré sa do osobnej sféry premietajú spravidla v podobe „záujmov“ a „potrieb“), ale „každodenne kladenou otázkou po živej (neakademickej) pravde“, zdôrazňuje Poláková. Moderný mýtus vznikol z toho dôvodu, že sa pravda oddelila od života a preto sa dnes život stavia proti pravde. Na to, aby sa pravda mohla stať naozaj účinnou, treba vykonať nielen kritiku pragmatizmu, ale aj idealizmu, ktorý vymedzil pravdu čisto formálne ako súhlas ducha so sebou samým. Takáto pravda už nemá nijaký vzťah k skutočnosti a vôbec ju nespoluutvára. Aj preto sa moderná doba utieka k mýtom, aby čisto z pragmatického dôvodu vyplnila tú prázdnotu, ktorá zostala po pravde.
<strong>3. Pravda oslobodzuje</strong>
Dovtedy nie sme naozaj slobodní, kým sa neoslobodíme od seba samých. Žiaden politický systém nás nemôže naučiť takejto slobode, ani nám ju ponúknuť. Rohr píše: „Keď prišla do Ameriky Matka Tereza, nazvala nás najneslobodnejším národom sveta (....) sme ohromení našimi nespočetnými možnosťami (.....) môžeme si vybrať z obrovskej ponuky konzumného tovaru. Dokonca aj kresťania sú schopní uveriť takémuto nezmyslu. Keď to robia, vyhýbajú sa putovaniu cez hĺbku púšte. Nie bolesť je našim nepriateľom, ale strach pred bolesťou.“ Keď máme pochopiť, ako Ježiš láme putá, ako obnovuje a rozvíja život tých, ktorí mu veria a ktorí ho nasledujú, bude dobré, keď sa započúvame do jeho výroku v Jánovom evanjeliu: „Poznáte pravdu a pravda vás oslobodí.“ To nám kladie otázku ako môže pravda oslobodzovať. Môže sa nám zdať, že pravda skôr zväzuje, že obmedzuje našu ľubovôľu a núti nás myslieť a konať v jednom smere, a nie inak. Pri ďalšom uvažovaní sa však ukáže, že pravda potiera skôr svojvoľnosť než slobodu. Oslobodzuje od omylu, prípadne od lži. Robí nás nezávislými na tých, ktorí by nás pomocou vybraných a skreslených informácii chceli ovládať (I.O.Štampach). Ježiš prišiel aby nám sprostredkoval cestu múdrosti. Priniesol nám posolstvo, ktoré nám ponúka možnosť oslobodiť sa jednak od lží sveta, ako aj od lží, ktoré väzia v nás samých. Slová evanjelia vytvárajú alternatívne vedomie, slobodný a pevný základ, na ktorom môžeme stáť a ktorý je oslobodený od každej formy spoločenského poriadku a každej mytológie. Ježiš nám na tomto svete nikdy nesľuboval istotu, my sme však pripravení uveriť každému politickému systému, ktorý nám ju sľubuje dosiahnuť ľahko a rýchlo, namiesto toho aby sme sa snažili žiť v určitej neistote a vo vnútornej a hlbokej chudobe ducha kde sa skutočne niečomu učíme. Je to škola obety, nie škola víťazov, ale ani istoty, tvrdí Rohr. <!-- |:2:| --> <strong>4. Nachádzať pravdu v ľuďoch</strong>
Človek môže objavovať pravdu stelesnenú v ľuďoch. „Slobodní ľudia sú takí akí sú. Robia to, čo robia. Nepretvarujú sa. Nie sú ako ,obielené hroby‘. Nie sú existenciou nepravdy, chodiacim klamstvom, ilúziou vydávajúcou sa za niekoho iného. Iba slobodný človek naozaj existuje“, konštatuje Jozef Tischner. Základnou črtou stvorenia je sloboda, možnosť vývoja. My sa však s touto slobodou stretávame – po páde do hriechu len v negatívnom zmysle, ako s deštrukciou a skazou. Pokiaľ však Ježiš človeka k tejto skutočnej slobode znovu oslobodí, nebude už človekovi záležať predovšetkým na tom, aby sa podieľal na zodpovednosti za poriadok sveta, ale bude sa snažiť svet zmeniť. Nevyhnutnou silou k tomuto premieňaniu je spontánnosť. Človek mení, vynachádza, podnecuje – uvádza veci do pohybu. Spontánnosť ho vedie k novej slobode. Ľudia, ktorí vyrastajú v tomto kolobehu, nie sú vychovávaní k tomu, aby sa vtesnali do poriadku ale aby sa učili žiť slobodne. Ježiš svojimi výrokmi ruší hotové schémy: veľký, malý, učený a dieťa, bohatstvo a chudoba, znalosť zákona a nevedomosť. Všetkými prostriedkami relativizuje platnosť týchto poriadkov, a tak oslobodzuje ľudí, ktorí sú nimi spútaní a ovládaní. Gesto Františka z Assisi, ktorý si zamiluje chudobu, a preto vráti otcovi svoje šaty, je neopakovateľné, a predsa vydáva svedectvo o niečom, čo je univerzálne. Podobne krok Maximiliana Kolbeho , ktorý odchádza do celý smrti namiesto priateľa z koncentračného tábora. Nadarmo by sme sa snažili ich činy odvodzovať zo „všeobecných zásad.“ Zbytočne by sme sa usilovali „zdôvodniť“ ich „rozumovými pravdami.“ „Sú slobodným a odhaľujúcim svedectvom niečoho, čo je hodnotou samo pre seba. Ich etos v nás pulzuje, mimovoľne sa podriaďujeme jeho pretrvávajúcemu pôvabu“, hovorí Tischner. Etický vzťah pokladá za svoj základ skúsenosť dobra, ktorá sa vynára medzi ľuďmi. Prítomnosť dobra spôsobuje, že inklinácia k inému sa mení na postoj za iného. Tak sa v samom strede uzavretého sveta totalitarizmu rodí mučeník, skutočný nositeľ metafyziky. E. Lévinas hovorí: „Umrieť za to čo je neviditeľné – to je ozajstná metafyzika.“
<strong>Literatúra</strong>
Coreth, E.: Co je člověk? Základy filosofické antropologie. Praha: Zvon, 1994. s. 94.
Cox, H.: Religion in the Secular City. Toward a Postmodern Theology. New York, 1984. In: Poláková, J.: Perspektiva naděje. Hledání transcendence v postmoderní době. Praha: Vyšehrad, 1995, s. 71-76.
Lévinas, E.: Totalité et Infinis. In: Tischner, J.: Nešťastný dar slobody. In: Moravčík, K (ed).: Ročenka teologického fóra. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2004, zv.1, s. 45.
Letz, J.: Personalistické metafyziky. Trnava: TIPY / Trnavská univerzita v Trnave, 2006, s. 90.
Novotný, A.: Biblický slovník. Praha: Kalich, 1956, s. 714.
Poláková, J.: Perspektiva naděje. Hledání transcendence v postmoderní době. Praha: Vyšehrad, 1995, s. 64, 73.
Rohr, R.: Slobodní od slobody. Letting go. Dolný Kubín: Zrno, 1997, s. 34, 65-66, 68-71.
Sölleová, D.: Fantazie a poslušnost. Praha: Kalich, 2008, s. 46–47.
Štampach, I.O.: A nahoře nic... Praha: Portál, 2000, s. 94.
Tischner, J.: Ako žiť? Uvedenie do kresťanskej etiky. Bratislava: Serafín, 2005, s. 100-101.
Tischner, J.: Nešťastný dar slobody. In: Moravčik, K (ed).: Ročenka teologického fóra. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2004, zv. 1, s.32–33, 45.