Václav Cílek : Krajina z druhé strany. Poznámky ke knize závojů a čar. Břeclav : Malovaný kraj, 2009, 242 strán.
Nikdy predtým v celej histórii ľudstva sme nemali pohromade toľko dôveryhodných prekladov a komentárov k toľkým aspektom nášho života na Zemi. Nie je však naším zámerom všetko zakúsiť. Skôr ide o to, raz za čas sa nechať vzájomne potešiť a naplniť dajakým skutočne kvalitným miestom, krajinou, človekom, či textom. Jedna z najpresnejších definícií genia loci : je tým, čo nedokážeme vysvetliť, ale kvôli čomu sa tam radi vraciame (Václav Cílek).
<img hspace="10" border="1" align="right" vspace="10" src="http://umlaufoviny.com/www/res_publica/Redakcni_system/clanky/image/764_Cilek_krajina.jpg" alt="" style="width: 200px;" />
„Kedykoľvek hovorím s ľuďmi, vždy sa niekto nájde, kto mi povie : G9;Zastaňte sa prosím pôdy !G4; (...) Verím tomu, že ďalšia revolúcia neprebehne na internete, ale na poli “, konštatuje Cílek. Celý pôdny ekosystém začal vznikať niekedy v devóne a dnes je po pol miliarde rokov svojej evolúcie dobre vyladený. Na pôde je fascinujúce to, že pri správnom obrábaní vydrží tisíce rokov. Praveký a stredoveký poľnohospodár síce z pôdy získaval sotva pätnásť percent toho, čo dokážeme my, ale nechával ju odpočívať, takže „pôdna zoologická záhrada“ sa mohla obnoviť. A hlavne tradičný poľnohospodár vracal pôde v podobe hnojiva, slamy, či dokonca zaorávaných zelených rastlín organickú hmotu. Práve organická hmota je podobne ako v lese základnou potravou všetkých pôdnych tvorov, ktorí v nej riadia toky živín, ukladajú uhlík a vytvárajú póry, do ktorých vsakuje dažďová voda, zdôrazňuje Cílek. Stačilo päťdesiat rokov priemyslového poľnohospodárstva na to, aby sa pôdy zmenili viac, než za predchádzajúcich niekoľko tisíc rokov. Prišli sme o pätinu pôdy, ale zároveň je eróziou, kontamináciou či iným spôsobom ohrozená takmer polovica zostávajúcej poľnohospodárskej pôdy. Žijeme na dlh budúcnosti. Európa v súčasnosti prežíva „poľnohospodárske minimum“, pôda je lacná a poľnohospodári sú pod vplyvom špekulujúcich poľnohospodárskych lobby považovaní za zdroj problémov. „Hyperkompetícia priemyslovej výroby a klimatické zmeny môžu v priebehu niekoľkých rokov zmeniť toky výrobkov a potravín“, upozorňuje Cílek. Za dobrú správu možno pokladať, že náprava poľnohospodárskej pôdy je síce dlhodobá a nákladná záležitosť, ale je možná pre najmenej 90 percent poľnohospodárskej pôdy v Českej republike, hovorí Cílek a dodáva : „Možno dokonca prebehne ďalšia poľnohospodárska revolúcia, používajúca nové, šetrnejšie typy herbicídov, viacročné rastliny, ktoré nepotrebujú každoročnú hlbokú orbu a kombinované synteticko – prírodné hnojivá. Kdeže najrýchlejší internet, znakom pokroku bude povedzme ušlachtilý kôň.“
Keď povieme „ekologická“ architektúra, tak pravdepodobne budeme mať na mysli dve celkom rozdielne veci – buď stavbu, ktorá bude svojimi organickými tvarmi pripomínať prírodu, alebo dajaký druh nízkoenergetického či pasívneho domu, ktorý vo väčšine prípadov bude vyzerať ako obvyklý pravouhlý dom, ale bude obsahovať všetky možné solárne panely, či tepelné čerpadlá. V oboch prípadoch bude výsledok neprirodzený a preto „antiekologický“, tvrdí Cílek. Na samom začiatku si pravdepodobne kladieme nesprávnu otázku: Ako mať čo najväčšiu úžitkovú plochu a spotrebovať pritom čo najmenej energie ? Pôsobí to veľmi úsporným environmentálnym dojmom. Ale v skutočnosti je možné začať nájdením sociálneho modelu alebo definíciou osobnej slobody a pýtať sa, ako si vystačiť s primerane malou plochou. Keď slovo „ekologický“ považujeme za synonymum slova „prirodzený“, potom mnoho súčasných ekologických domov má k prirodzenosti ďaleko. Podobne je to aj so slovom „úsporný“. Postaviť úsporný dom obyčajne znamená byť veľmi neúsporný. Tvar prirodzený pre človeka vlastne nie je prírodný v obvyklom slova zmysle. Čo z toho môže vyplývať ? Architektúra má skoro vždy ideologické pozadie, lebo zvýrazňuje a vystavuje hodnoty, ktoré spoločnosť považuje za žiaduce či prestížne. V súčasnosti nemáme ničiť planétu, lebo by nám to mohla vrátiť, a preto vytvárame zelené ideológie a k nim zodpovedajúcu architektúru. „Rozum nám správne hovorí, že nám iné nezostáva, ale intuícia (...) vie, že stavať sa má podľa človeka, a nie podľa prírody“, zdôrazňuje Cílek.
Maková hora u Smolotel sa nachádza medzi Orlíkom a Příbramom. Je to malé, väčšinu roka opustené miesto, ktoré síce nie je tak posvätné ako veľké pútne miesta, ale človeku dáva radosť, pokoj a zmierenie. Zastaneme v úžase nad krásou krajiny, ktorá má ľudský rozmer a obsahuje v sebe správny pomer prírody, človeka, divočiny a kultúry. Jej pôvab nevyčerpáme a neprechodíme do konca života. Na začiatku 18. storočia bol požiadaný slávny architekt C. A. Canevalle, aby vytvoril plán kostola a malého kláštora pre karmelitánskych mníchov. Karmelitáni, pokračovatelia mystického diela Jána z Kríža a Terézie z Avily, sa v každej provincii snažili vybudovať väčší kláštor a k nemu dajaký útulok, skôr pustovňu, kde sa bratia mohli modliť a rozjímať. Rozvíjali odkaz vnútorného ohňa a pokojného vytrženia, v ktorom bolo miesto pre zem a jej krásy. Pre stromy a vtáky. Skrze stvorené veci človek prichádzal k Stvoriteľovi, ale väčšinou sa z noci duše vracal na jej radostný začiatok. Atmosféra miesta je jednoduchá. Nie je to žiadny hrad vo vnútri, ale len jesenným slnkom prežiarená krajina. Cítime sa tu voľní a striasame zo seba ťažobu a komplikovanosť života. „Niektoré pútne miesta zvýrazňujú posvätný ráz krajiny, iné pútne miesta sú vytvárané práve v bodoch pustých a neduchovných, aby krajinu presvetlili“, tvrdí Cílek.
„V časoch, keď som kopal spraše, aby som odhalil pôdny profil, z ktorého bolo možné vyčítať klimatickú históriu posledných niekoľkých ľadových dôb, som mal pocit, že dobré myšlienky prichádzajú ku mne nie z kníh, ale z matérie, z dotyku hliny (....), staré české bane mi dali viac energie a tvorivosti, než výlet do francúzskych katedrál. (...) Keď ideme späť k vlastnému zdrojovému kódu človeka, tak v tejto informačnej dobe sa domnievame, že to musí byť dajaká kombinácia čísiel a znakov, jednoducho genóm. Myslím, že predstava, že základom človeka je kód, je vlastne produktom technológie, že počítačové systémy nám vnútili predstavu, že človek je vytvorený rovnakým spôsobom. Keď pozorujem sám seba cestou z najhlbšej štôlne, (...) je tu dajaká goethovská spriaznenosť s kameňmi a podzemnými priestormi, (...) nemožno nájsť žiadny spoločný genetický kód medzi mnou a žulou. Z toho vyplýva, že pod genómom musí existovať ešte dajaká základnejšia rovina, že zdrojový kód je akoby baliaci papier na krabici s dôležitým obsahom“, myslí si Cílek. Pravé kamene majú rovnaký základ ako svet, sú malým svetom. Ako to poznáme ? Cílek hovorí : „Dobré kamene sú staré a rešpektované. Väčšinou sú osamelé, dospelé a melancholické (....). Na cenných kameňoch vnímame, že nevznikli naraz, (...), ale že ich sily erózie a metamorfóz kultivovali ako starca, ktorý chodí po horách a píše básne. Iné kamene sa podobajú mníchom. Keď sme chceli opísať prirodzenosť niektorých kameňov, nakreslili sme rozpíjajúcim sa tušom osamelého rybára na brehu sivého jesenného jazera (...).“
Alfred Watkins sa narodil v južnom Anglicku roku 1855. Poznal svoju krajinu ako nikto iný. Vedel sa pozerať a vnímať zvláštnu povahu svetla. Dokázal premýšlať a objavovať, bol realistický, ale otvorený. Bol pripravený pre jeden veľký záblesk, keď v podvečer jedného letného dňa roku 1922 v kopcoch u Bredwardina, blízko Herefordu, náhle zo sedla svojho koňa uvidel dôverne známu krajinu, akoby pretkanú žiarivými líniami, ktoré spájali kostoly, vztýčené kamene, križovatky ciest a malé vodné nádrže. Nazval ich „old straight tracks“ alebo „starými priamymi cestami“. Dnes o nich hovoríme ako o „ley lines“, teda ako o leyach, alebo ley liniách. Slovo „ley“ je odvodené od velšského výrazu pre svetlo, a má spoločný základ s moderným slovom „light“. Akoby motív svetla sprevádzal Watkinsa na viacerých úrovniach. Na ešte hlbšej jazykovej rovine („a s jazykom sa to má ako so svetom“) naväzuje „light“ na sanskrtské „lílá“, ktoré okrem svetla tiež znamená hru, pohyb medzi dvoma udalosťami, kozmický dej, divadlo, ako tvrdí religionista Mircea Eliade. Watkins sa spočiatku domnieval, že objavil systém prehistorických ciest, ale v súčasnosti sa pokúšame vysvetliť existenciu ley línií ako jeden zo spôsobov posvätenia, čo znamená, ako hovorí Dušan Třeštík, poľudštenia krajiny. Ku zložke „light“, ktorá môže označovať celkom obyčajný priesek, presvetlenú cestu, pridávame aj bližšie neznáme množstvo metafyzickej „lílá“, ako čohosi, čo má vzťah k posvätnu, vysvetľuje Cílek. Akoby krajina bola sieťou korálkov spojených šnúrkami. Korálky sú miesta a zostávajú vo svojich polohách. Šnúrky sú vzťahy a v každom časovom reze sa menia. Krajina je potom tvorená množstvom sietí, ktoré sú položené na seba. Nezaujíma nás spor archeológov ohľadne ley línií. Ide nám o to, čo leye znamenajú pre tok básnickej inšpirácie a imaginácie krajinou. Z Watkinsonovho kraja pochádzali metafyzickí básnici Henry Vaughan a Thomas Traherne, konštatuje Cílek. Hovorí : „Keď chceme zachovať hodnotu krajiny, ide nám nielen o množstvo (...) vstavačov na kilometer štvorcový, ale aj o tajomné vyžarovanie G9;líláG4;, i o zachovanie biodiverzity a spirituality krajiny.“ Watkinsonovou základnou myšlienkou je, že v krajine existuje sieť radu priamych línií, ktoré interpretuje ako staré cesty, spájajúce svetské a kultové miesta. Podobne aj v Čechách pozorujeme cesty mieriace priamo k veži kostola a predpokladáme, že toto spojenie vôbec nemusí mať dajaký kultový ráz, ale že prepravcovia sa snažili pohybovať po čo najkratšej trase, a orientovali sa pritom na najvyšší bod, ktorý im zároveň ukazoval stred osady, vysvetľuje Cílek.
V Čechách nebola ley líniam, až na malé výnimky, venovaná takmer žiadna pozornosť. Napriek tomu môžeme predpokladať, že v starej sídelnej oblasti rozkladajúcej sa približne v severnej polovici Čiech, môžeme na ley línie naraziť, hovorí Cílek a dodáva : „ (...) ide o určitý druh spirituálnej ekológie. Keď objavíme leye aj v bežnej českej krajine, je pravdepodobné, že mnoho zabudnutých miest dostane nový význam, a že tento význam pritiahne premýšľajúcich pútnikov a miesta ožijú. Deje sa to u českých menhirov, kde veľmi často môžete nájsť malú spomienku – obeť ako je hrsť obilia alebo kytička (...). A pretože miesta rastú úctou, je tu nádej na duchovné prebudenie zanedbanej českej krajiny, cez ktorú ľudia prechádzajú, ale v ktorej už takmer nebývajú. Nádej na vytvorenie krajiny domova.“ Grécky výraz pre miesto – „topos“ znamená tiež štýl, ráz, či charakter, a blíži sa tomu, čo Rimania nazývali „genius loci“ (duch miesta). Je to viac než určenie dajakého bodu na mape, lebo v „topos“ je skrytý aj náznak toho, ako miesto funguje v krajine, a ako pôsobí na naše vnímanie. Jedno z hebrejských slov pre miesto – „makom“ zachádza ešte ďalej. Chápe makom ako miesto v srdci spojené s inými miestami, a stále vyvažované vo svojej polohe sieťou vzťahov k Bohu, rodine, komunite, k myšlienkam a abstraktným pojmom. V hebrejskom myslení je makom zakotvené vo vnútornom priestore Zmluvou, a vo vonkajšom priestore Chrámom, vysvetľuje Cílek. Každé miesto má dva nedeliteľné aspekty – funkciu vo vonkajšej realite, a úlohu vo vlastnom vnímaní a cítení. „Obávam sa, že keď nerešpektujeme vonkajšiu krajinu, ničíme niečo vo vnútri (...). Dôležitá je celá krajina, rovnako ako je dôležitý celý človek a nielen sieť akupunkturických dráh a bodov v jeho tele. Je však nutné rešpektovať spirituálnu kostru krajiny, ktorej dôležitým prvkom je posvätná geometria ley línií,“ konštatuje Cílek. Pri kolonizácii Islandu boli jednotlivé usadlosti zakladané v presne určených vzdialenostiach, ktoré boli násobkami posvätných čísel. Z chaosu stvorenia vznikol kozmos, teda poriadok, civilizácia. Od nejasného praveku, až do vrcholnej gotiky bol svet na zemi chápaný ako odraz sveta na nebi. Poriadok bol dobrom, lebo keď prichádzali dažde pravidelne a polia prinášali úrodu tak, ako mali, ľudia neumierali hladom. Každá mimoriadna kozmická udalosť, ako napríklad kométa, bola narušením poriadku a predzvesťou vojen a chorôb. Najdokonalejším druhom poriadku, ktorý mal človek k dispozícii, bol poriadok vesmírnych pohybov. Hviezdy a planéty sa pohybujú po pravidelných dráhach a sú blízko nebu, podľa vtedajších predstáv len kúsok pod ním. Ich poriadku človek prispôsoboval časový poriadok astronomického kalendára a tvorbu krajiny, z ktorej museli byť vyhnaní démoni chaosu. „Posvätenie skutočne znamenalo poľudštenie krajiny“ (D. Třeštík). Podľa Cílka nie je náhoda, že „cítiac sa podvedení ľudským poriadkom, ktorý sa ľahko stáva neporiadkom, hľadáme sieť vzťahov, ktorá nie je založená len na ekonomickej využiteľnosti, ale rešpektuje aj naše hlbšie potreby, a možno aj spôsob, akým je vesmír usporiadaný. Dôležitá časť tejto siete má podobu pretínajúcich sa línií podobných vzorov, ako čiary na telách hlinených, neolitických bohýň zeme.“
Pred stopäťdesiat rokmi vydal slávny český prírodovedec Jan Evangelista Purkyně anonymný komentár k vtedy, rovnako ako dnes, do šírky rozoberaným názorom o tom, či je Zem bytosť. Purkyně sám hovorí, dávno pred Jamesom Lovelockom, autorom teórie Gaia o „živej individualite zeme, o celkovom obraze života zeme, aby sa nám javil ako individuálny organizmus, ako sa v stálom vznikaní a zanikaní vyvíja a udržiava na výške svojej dokonalosti.“ Domnieva sa, že človek cíti rovnaký pôvod s dušou zeme a nakoniec dochádza k záveru, že „príroda sa nedá rozumom zostrojiť.“ O niekoľko strán ďalej nachádzame vety, že „toto vyššie hnutie, živé v duchovných orgánoch zeme, nemá nás odcudzovať zemi samej, má nás skôr viesť k poznaniu, že s ňou tvoríme jedinú bytosť. Sú to len začiatky vývoja zárodkov, ktoré sa len pohli v zápasoch živlov, aby pripravovali pôdu pre budúce veci ; tieto zápasy upravovali hmotu v bujných rastlinných vegetáciach k vyšším organizačným schopnostiam, ktoré sa rôzne pokúšali vo vyšších a vyšších formách zvierat o duševné sily zeme, až sa vznietili plamene ľudskej duše a prišla doba, kedy plnosť ducha začala žiariť vlastným svetlom, a indivíduum zeme sa prebudilo k sebavedomiu.“
Pravdepodobne hlavným základným dôvodom vzniku súčasnej rozvinutej spoločnosti, a to vrátane vysokého stavu globálnej populácie, bol objav využívania fosilných zdrojov energie. Historické a archeologické analýzy príčin vzostupov a pádov predošlých civilizácií sú stále častejšie dávané do energetických súvislostí, a to zvlášť v súvislosti s primárnou produkciou a energetickou návratnosťou – teda tým, čo je dané územie schopné poskytnúť, a ako prácne sme schopní tento potenciál využiť, teda najmä pomerom investovanej a získanej energie. Keby sme chceli otázku kolapsov civilizácií zúžiť na dve základné príčiny, išlo by o súbeh poklesu primárnej produktivity a environmentálnych zmien, konštatuje Cílek. Historické analýzy tiež ukazujú, že bohatnúce spoločnosti s pluralitnými a liberálnymi črtami (stredná Európa po roku 1250, Holandsko v 16.storočí, Anglicko koncom 18. storočia, Amerika koncom 19. storočia) sa rozvíjajú v obdobiach energetického dostatku, a podliehajú vnútorným krízam, občianskym vojnám a inváziám v obdobiach nedostatku energie. „Každý proces v súčasnej spoločnosti, a to vrátane ďalšieho rozvoja demokracie, občianskych práv a kultúrneho diania, je na tej najzákladnejšej úrovni spojený s tokmi energie. (....) starosť o energetiku zďaleka presahuje sféru priemyslu a energetiky“, vysvetľuje Cílek. Napríklad 40 percent svetovej produkcie potravín (a tým aj zhruba 40 percent svetovej populácie) závisí na umelých hnojivách, ktoré sa vyrábajú energeticky náročnou syntézou vodíku a dusíku na amoniak. Dostupnosť a cena energie sa tak v najchudobnejších štátoch stáva hranicou medzi jedlom a hladomorom, so všetkými externými dôsledkami, ako sú napríklad utečenci. Iný príklad. Ministerstvo kultúry obhospodaruje veľký počet starších a rozsiahlejších budov, napríklad divadiel a múzeí. Pri zvýšení cien tepla o 50 percent bude mať na ich prevádzku, ale oveľa menej na podporu kultúrnych akcií.
Slovo „kabala“ znamená niečo ako „odovzdanie, pochopenie, či výklad.“ Kabala čerpá zo staroorientálnych obrazov a názorov babylonskej ríše, ktoré sa naviac zásadným spôsobom prejavili v ladení kníh Starého zákona. Môžeme v nej objaviť aj rad ďalších zdrojov – židovskú ústnu tradíciu, helénsku filozofiu ovplyvnenú Plotínom, gnostické a arabské vplyvy, sprostredkované križiackymi výpravami. Autority sa zhodujú v tom, že staré vplyvy sa vlievajú do novej rieky. Tá súvisí s celkovou hmotnou a duchovnou situáciou Európy 13. storočia, kedy v priebehu stredovekej revolúcie dochádza k zakladaniu miest, rozvoju ciest, rozdeleniu pôdy na polia, pastviny a les, a zároveň k hľadaniu nových, či alternatívnych ciest k Bohu, ako o tom svedčia príklady mnohých heretických hnutí, zvlášť juhofrancúzskych katarov. V priebehu 15. a 16. storočia, kedy sa kresťanská Európa ocitá v novej duchovnej kríze, spojenej s príchodom renesancie, humanizmu a reformácie, začínajú pôsobiť klasické diela kabaly, aj na hľadanie novej kresťanskej spirituality. „Zdá sa, že duchovné prúdy židovskej a kresťanskej komunity boli vždy dajako spojené a navzájom sa ovplyvňovali,“ myslí si Cílek. Kabala sa nemá študovať. Cieľom kabaly nie je kabala, ale pozdvihnutie sa do Božej blízkosti a porozumenie architektúre vesmíru, ktorá sa podobá usporiadaniu človeka. Opravdivým predmetom štúdia kabaly je teda čosi ako Božia podstata, a nie židovské alebo kresťanské učenie, vysvetľuje Cílek. Židovský učenec Ibn Gikatilla hovorí, že Božie meno je obsiahnuté ako všadeprítomné v celej tóre, podobne ako myšlienka koberca sa nenachádza v uzloch jeho väzby, ale v celom diele. Rozkladaj a nenájdeš ! Vnímaj celok a niekde tam je. Opravdivé meno je totožné s vecou, takže opravdivé meno Božie je Boh, ktorý má určitú vnútornú štruktúru. „Pred očami mi vystupuje kladrubský chrám, ktorého klenba sa podobá nebeskému kobercu. Boh nie je v symboloch, ale v celej stavbe. Neexistuje jeden symbol Boha, lebo Boh nie je jedna G9;vecG4;, ale mnoho zázrakov tajomne poskladaných dohromady. Boh sú nielen - G9;veciG4;, teda aspekty existencie, ale tiež vzťahy medzi týmito vecami, alebo spôsob, či stavba ich usporiadania“, hovorí Cílek.V dnešnej dobe, ktorá stojí na určitom rozhraní kresťanstva a novopohanstva, do popredia viac vystupuje tá staršia, či mimokresťanská tradícia, ktorá prostredníctvom magického pocitu okúzlenia otvára človeka ďalším, už kresťanským vplyvom, alebo ho vedie k prírodným náboženstvám. Týmito slovami končí svoje inšpirujúce úvahy Cílek.