„Odcudzenie“ vyjadruje všeobecnú situáciu človeka v modernej spoločnosti. Slová sociológov, filozofov a politikov v súčasnosti žiadne definitívne alebo aspoň vierohodné vysvetlenie a návod na život a prežitie, už totiž neposkytujú. Namiesto jednoznačného slova čoraz viac prevažuje nepretržitý tok obrazov a informácií z Googlu. A k tomu výskumy verejnej mienky. Teda tok všeobecne prístupných a ľahko použiteľných technických prostriedkov na zjednodušenie myslenia a skutočnosti (Tomáš Štrauss).

1. Indivíduum a jeho imunitný systém

Individualizmus je dôležitým výdobytkom politickej a filozofickej kultúry Európy. Vychádza z myšlienky, že rozličnosť ľudí nie je len fakt, ale aj dobro, bohatstvo hodné zachovania. Nepredpokladá sa len, že indivídua jestvujú, ale vyžaduje sa, aby individuálnosť aj jestvovala, zdôrazňuje Rüdiger Safranski. Z tohto zmýšľania, v ktorom táto pluralita je pokladaná za nevyhnutne potrebnú a za dobro hodné ochrany, sa vyvinuli ďalšie normatívne idey, vytvárajúce modernu európskeho osvietenstva: sloboda názoru a svedomia, tolerancia, spravodlivosť a fyzická nedotknuteľnosť. Pri ochrane a rozvoji individuality dôležitú úlohu zohralo dedičstvo antiky a kresťanstvo. A predsa je individualizmus produktom sekularizácie. Lebo individualizmus už predpokladá stratu platnosti náboženských výpovedí o zmysle a účeloch celku. Individualizmus už nekladie zmysel do takých „celkov“ ako Boh, ľudstvo, národ, štát, ale do jednotlivca. Zmyslom celku je umožniť všestranný rozvoj individuality. Indivíduum je však bohaté vtedy, ak objaví a rozvinie vlastné bohatstvo. Jednotlivec – každý jednotlivec – je centrom zmyslu celku, vysvetľuje Safranski. Človek, ktorý zo seba tvorí individualitu, rozbíja akékoľvek fixujúce obrazy, a preto nesmie byť takým obrazom ani vymedzovaný. Takýto individualizmus stavia na slobode ako predpoklade, ale účel tejto slobody nijako nevymedzuje. Sloboda je tvorivá a indivíduum chce pre ňu zachovať podmienky. Nefixuje tvorivú slobodu sebautvárania normatívne na určité výsledky a výkony, ale obraňuje – tiež normatívne – predpoklady tejto slobody. Toto myslenie, ktoré je základom liberálnej demokracie, nechce, aby sa človek rozplynul v celku, ale skúma – teoreticky a prakticky – možnosti jednotlivca, ako sa sám môže stať celkom. Pritom sa na povrch dostáva elementárny predpoklad individuality: je nevyhnutné mať silu na sebaohraničenie, ktoré pôsobí takrečeno ako imunita proti mimoriadne dráždivým podnetom a bezbrehým obzorom, konštatuje Safranski. Musíme totiž sami vyvinúť filtrovací systém, ktorý prefiltruje podráždenia, na ktoré vôbec nemôžeme primerane reagovať, alebo ani nepotrebujeme reagovať. A to patrí k práci na našej druhej prírode : rozvoj filtračného a imunitného systému v rámci kultúry. S globálnym informačným spoločenstvom médií sme však svoju úlohu zanedbali. Veď globálne informačné spoločenstvo v tejto súvislosti znamená, že množstvo podráždení a informácií výrazne prevyšuje možný okruh konania. Médiovými protézami umelo rozšírený okruh zmyslov sa úplne oddelil od okruhu konania. Už nie je možné primerane reagovať konaním, teda vzruch preniesť do konania a tým ho odviesť.

Kým na jednej strane ubúdajú individuálne možnosti konania, na druhej strane neúprosná logika mediálneho trhu s jeho informačnými a obrazovými prúdmi stupňuje prílev vzruchov. Musí to tak byť, lebo ponúkači vzruchov vedú konkurenčný boj o vysychajúci zdroj, o „pozornosť “ publika. Publikum zvyknuté na senzácie a závislé na nich, však túži po vyššej, v každom prípade novej dávke vzrušenia. Namiesto odvádzania vzruchov do konania, sa presadzuje ustavičný prísun vzruchov. Čo sa stane s podráždeniami, na ktoré už človek neodpovedá konaním, a ktoré sa už neodvedú? Ak sa neodfiltrujú, niekde sa uložia, v novej oblasti nevedomia, v ohnisku nepokoja, pripravené na podnety, len voľne spojené s príslušnými „vecami“. Človek, konštatoval Goethe, sa stáva rozptýleným. Ide však o vzrušené rozptýlenie – ako po explózii. Treba si to predstaviť takto: každý z nás je vo svojej práci a ostatnej životnej činnosti najprv koncentrovaný, pod tlakom; až keď tento tlak povolí, v takzvanom voľnom čase, ľudia, oslobodení od tlaku, explodujú a vrhnú sa na tisíce obrazov udalostí, ktoré sa ich vlastne vôbec netýkajú. V skutočnosti sa však na nich vrhajú tieto obrazy. Tak či onak konzument médií prežíva globálny svet ako javisko svojich vzruchov : vytrvale náhodné vzruchy si hľadajú ustavične nové príležitosti. Globalizácia, ktorá prostredníctvom médií preráža do nášho vnútra, tak živí latentnú hystériu a panické stavy, konštatuje Safranski a dodáva: „To produkuje (...) aj určitý politický moralizmus, etiku na diaľku v čase televízie.“ Metóda bombardovania, ktorá sa uskutočnila počas vedenia vojny na Balkáne, veľmi presne odráža náladu Západu, ovplyvneného výjavmi z televízie.

Treba niečo robiť, žiada morálka západného nad – Ja. Treba vyhovieť tomuto nad – Ja, ktorému sa hodí, že sa operuje z veľkej výšky ; zdá sa, akoby to bolo takmer dôležitejšie, ako sú bezprostredne postihnutí ľudia. Viesť vojny pri zmenšenom dotyku so zemou je reálnym náprotivkom morálnej angažovanosti v televíznom kresle, kde už chýba akýkoľvek dotyk so zemou, a kde možno imaginárne prežívať pocit, že pomáhame a pritom sa nevystavujeme nijakému riziku. Táto svojrázna forma poskytovania pomoci, kde sa väčšie riziko prenáša na nezúčastnených – hovorí sa o „kolaterálnych škodách“ – , je typickým problémom morálky v čase mediálneho vedenia vojen. „Je to tak, ako keby privolaná polícia pri bankovom prepade vyhodila do vzduchu celú banku, miesto toho, aby zneškodnila bankového lupiča“, vysvetľuje Safranski. Útočia na nás hrôzostrašné správy a človek cíti morálnu zodpovednosť konať. K človeku sa morálne približuje diaľka, ale konanie má zostať len konaním z diaľky, či z veľkej výšky. Letci zhadzujú bomby, ktoré vybuchujú na zemi, ale ináč sa bojovým akciám na zemi vyhýbame, neradi sa angažujeme v miestnych konfliktoch, ktoré prinášajú najrozmanitejšie riziká. Na Balkáne bola otázka dotyku so zemou vysoko brizantným problémom vojenskej taktiky a zároveň aj morálky. Okrem toho tu však ide aj o symptóm globálnej formy mobility, ktorá sa aj inak vyhýba zaangažovanosti do príslušných komplexných oblastí života. „Znížený dotyk so zemou je základnou črtou globalizácie“, hovorí Safranski. V súvislosti s terorizmom pribudol ešte pocit vlastného ohrozenia. Pre Západ bolo traumatizujúcim zistením, aká extrémne zraniteľná je naša technicky vysoko komplexná civilizácia.

Ľudia si zvykli, že jednotlivec už nič neznamená v týchto komplexných štruktúrach. Uvažujeme v „systémoch“ a zrazu zistíme, akú neslýchanú účinnosť môže nadobudnúť zopár na všetko odhodlaných jednotlivcov. Ak šikovne využijú infraštruktúry a obrátia ich proti „systému“, stačí im vyzbrojiť sa nožmi na koberce, aby rozpútali inferno s globálnymi následkami. „Jednotlivec je (...) zase dôležitý, treba s ním rátať – to je poučenie, ktoré nám dáva terorizmus“, pripomína Safranski. Pre etiku na diaľku v čase „televízie“ a nedobrovoľné spojenectvo teroru a médií – platí princíp odstránenia vzdialenosti. Globálny systém sa stáva súčasne prebiehajúcim celkom : to, čo sa kdesi deje, môžeme súčasne vnímať v reálnom čase. Z nášho „tu“ sa stáva „inde“ a napokon „všade“. Odstraňovanie vzdialenosti je základnou črtou globalizovaného sveta. Keď sa mieša blízke a vzdialené v umelo rozšírenom horizonte vnímania, trpí tým orientácia, odkázaná na individuálne súradnice priestoru a času, upozorňuje Safranski. Nová spoločenská štruktúra potrebuje nové sociologické kritéria, vyžaduje nový sociologický počiatok. Klasická sociológia vychádza z človeka, z jeho potrieb, prianí, pocitov a znalostí, a rozdeľuje spoločnosť podľa medziľudských vzťahov, napríklad do skupín typu „rodina“, „národ“ alebo „trieda“. Kultúrne predmety sú pre klasickú sociológiu prostredníkmi medzi ľuďmi, a pri vysvetľovaní takých predmetov (napríklad stolov, domov, áut) sa preto musí vychádzať z človeka. Taký počiatok a také kritéria už nie sú pre súčasnú spoločenskú kultúru platné. V strede nestoja už ľudia, ale technické obrazy, to znamená obrazy, ktoré sú vyrobené aparátmi, čiže prístrojmi. Cieľom technických obrazov nie je meniť svet, ale naše pojmy o svete. Nadvláda technických obrazov má za následok premenu spoločenskej štruktúry ako celku (V. Flusser).

2. Vedomie identity

Modernú dobu charakterizujú dva mnohoznačné termíny : otvorenosť a rôznorodosť. Typickým výsledkom otvorenosti je nejasná identita. Veľkému množstvu ľudí prestáva byť zrejmé, koho vlastne vidia, keď sa na seba ráno pozrú do zrkadla, konštatuje Thomas H. Eriksen. Pocit, že nás akceptujú v našej vlastnej identite, je zrejme našou prvou túžbou, a na nej sú potom závislé ďalšie primárne túžby – po slobode a šťastí. Zvlášť mladí ľudia, ktorí žijú v marginálnom prostredí, ale nielen ich, vedie každodenný život k pocitom anonymity, k pocitom, že si ich nikto nevšíma, že sú zbavení svojej individuálnej identity. Preto dávajú najavo, ako naliehavo pociťujú potrebu byť prijatí vo svojej individuálnej identite, zdôrazňuje Giuliano Amato a dodáva : „Vždy som sa domnieval, že hlavným dôvodom mimoriadne masovej účasti na rockových koncertoch (...) nie je radosť z kolektívneho rituálu, ale je to tiež a predovšetkým pocit, že slová a emócie, ktoré títo mimoriadne schopní protagonisti zdeľujú svojimi songami, sú obrátené ku každému z účastníkov (...), mladí diváci sa tlačia na trávniku štadióna, ale každý prežíva svoj osobný zážitok tak, že sa pozerá na speváka, ktorý je obrátený len na neho (...). A pre neho (...) je to výborné tonikum pre znovuzískanie individuálnej identity.“

Individuálna identita môže byť tiež hľadaná a presadzovaná prostredníctvom identít kolektívnych, na ktorých sa podieľame a cítime sa byť ich súčasťou. A každý z nás má viac, než jednu kolektívnu identitu : patríme k miestnej komunite, krajine, etniku, veľmi často k náboženstvu, hovorí Amato. Stále vznikajú nové pojmy pre kolektívne identity, z ktorých niektoré svojou podstatou kolektívnosť vylučujú : mestská, hybridná, nomádska, globálna identita, konštatuje Eriksen. Naše kolektívne identity obsahujú zárodky ochoty sa integrovať, ale tiež sa nenávidieť – a základným problémom budúcnosti, pretože práve v budúcnosti bude treba zbúrať deliace steny tam, kde ešte jestvujú, je udržať pod kontrolou zárodky nenávisti, zasadiť sa o to, aby sa oprávnené sebavedomie nepremenilo na nepriateľstvo voči iným. Mnohým sa zdalo neuveriteľné, že v polovici deväťdesiatych rokov sa situácia na Balkáne vyostrila až natoľko, že sa susedia vzájomne vraždili kvôli príslušnosti k odlišným etnickým a náboženským skupinám. Preskočila iskra nenávisti a prišlo peklo, napriek tomu, že krátko predtým títo ľudia vedľa seba v pokoji žili. „Tieto strašné udalosti vznikli z toho, že identita iného bola v kontexte daného okamihu chápaná ako hrozba (...), preto odlišné identity je nutné rešpektovať. Keď naopak dôjde k prejavu pohŕdania, v tom druhom sa vzprieči pružina, ktorá nemusí, ale za určitých okolností môže viesť k vojne“, upozorňuje Amato. Moderná doba je oslobodzujúca a frustrujúca, fascinujúca a hrozivá. Vznikajú nové formy zraniteľnosti. Vďaka globálnemu rozšíreniu sietí sa všetko od počítačových vírusov po syntetické drogy, vražedné zbrane a deštruktívne myšlienky, rozmáha oveľa slobodnejšie než predtým; rozmnožuje sa a môže to mať nedozierne následky (hovorí sa tomu „efekt motýlieho krídla“).

Našu dobu charakterizuje nová politika, ktorej vzťah medzi globálnymi a lokálnymi silami, medzi koreňmi a impulzmi, medzi tradičnou kultúrou a multietnickou realitou všedného dňa, mení náš prístup k životu, ktorý už nezapadá do starých schém. Eriksen tvrdí, že „mnohí ľudia sa tak dostávajú do novej existenciálnej situácie, v ktorej môžu (alebo musia) stále meniť svoju identitu ; týmto ľuďom chýba stabilita a predvídavosť, a sloboda voľby zároveň znamená nutnosť stále voliť. Pre mnohých (...) je nová éra tiež synonymom pre novú ekonomiku, teda ̗ nový štýl prácé . Medzi hlavné slogany patrí spracovanie informácií, flexibilita a rýchle zmeny firiem, produktov a ľudí. Že dochádza k zmenám, a že tieto zmeny majú trvalý vplyv na naše okolie, je evidentné“. Modernú dobu charakterizuje tiež nepretržitá a vyčerpávajúca záplava informácií, ktorá ponúka nekonečné množstvo možností, ale chýba jej akákoľvek vnútorná súvislosť. O informačnej spoločnosti je treba povedať nasledujúce: „ťažisko svetovej ekonomiky sa presunulo z vecí na symboly. Symbolická ekonomika sa mení závratnou rýchlosťou a vyžaduje iné formy organizácie a väčšiu flexibilitu, než priemyslová ekonomika. Symboly sa premiestňujú ľahšie, než predmety. Režimy vo východnej Európe nepoložili (...) zbrane, ale myšlienky. Myšlienky a vízie tiež vedú k povstaniam a migrácii obyvateľstva. Neobmedzený pohyb myšlienok zároveň znamená, že sa ich oveľa viac snaží obsadiť voľné miesto v našich hlavách, čo vedie k zmätkom a nejasnej identite“, vysvetľuje Eriksen.

Kultúrna mozaika multietnickej spoločnosti všetkými svojimi hybridnými formami, paradoxami, konfliktami a napätiami sa veľmi podobá rozkúskovanej, pestrej, zmätenej a nesúvislej záplave informácií, ktorá je typická okrem iného pre viackanálové vysielanie televízie, alebo pre internet. Obe spôsobujú prúdenie, pohyb a znejasnenie hraníc. Oddeľujú kultúru od vymedzeného miesta, ľudí od jasných predstáv o tom, kým sú a čím sa môžu stať, prácu od pevného pracoviska, spotrebu od starých známych obchodných značiek, vzdelanie od hotových šablón, znalosti od štandardných modelov toho, čo znalosť je a aká má byť, hovorí Eriksen a dodáva: „Minulosť, celistvosť, súvislosť : to všetko sa ocitá v ohrození.“ Ľudia sú posadnutí neovládateľnou túžbou po sluchových a zrakových zážitkoch. Jej dôsledkom je triumf obrazov. Dorážajú na človeka v reklame, kde je ich poslaním upútať a potom
usmerniť pozornosť. Inde prijímajú úlohu, ktorá bola vyhradená až dovtedy čítaniu, to znamená poskytujú potravu pre náš duševný život. Ale namiesto toho, aby podnecovali myslenie k činnosti, snažia sa ho znásilniť a akoby neovládateľne sa do neho premietnuť, bez toho, aby ponechávali čas rozumovej kontrole, aby postavila hrádzu alebo aspoň napla sieť. Lucien Febvre nazval pred časom modernú dobu, datujúcu sa od renesancie, „kultúrou knihy“.

Toto označenie je prekonané a pre obdobie od počiatku 20. storočia bude nutné ho nahradiť označením „kultúra obrazu“ (R. Huyghe). Huygheova charakteristika „kultúry obrazu“ jasne vymedzuje : Po prvé kultúru knihy voči kultúre obrazu, text voči obrazu. Pojem obrazu je tu termínom zástupným pre celú rodinu moderných médií (fotografia, rozhlas, televízia, film ...). Po druhé je tu kniha médiom, ktoré implikuje myslenie a racionalitu („nie sme už ľuďmi myslenia ..., pre ktorých vnútorný život by boli rozhodujúce texty“). Moderné média pre svoju útočnú povahu a množstvo stimulov neponechávajú čas rozumovej kontrole, upútavajú pozornosť len preto, aby ňou manipulovali. Kultúra obrazu nedovoľuje človeku myslieť, lebo mu podľa Huyghea nedovoľuje, aby zostal sám sebou. „Nie je schopný uvažovať, ani aktívne vnímať, len registruje a upadá tak do stavu akejsi zakuklenej hypnózy.“ Po tretie je pre tento argument podstatné oddeliť umenie od sféry masmédií, keď aj umenie sa stáva masovým javom. Takéto šírenie výtvarných diel je však pre Huyghea blahodarnou činnosťou, ktorá predstavuje kompenzáciu a korektív posadnutosti po zrakových dojmoch, lebo umenie dokáže pôsobiť ako „zázračný protijed“. Jeho obrazy sú totiž „šokom burcujúcim vedomie“ a vyžaduje od diváka sústredenú pozornosť.

3. Budúcnosť ako výzva

Je iný svet možný? Áno je možný! Iný svet je možný, pokiaľ dokážeme čítať v knihe budúcnosti, a pokiaľ si uvedomíme okamih, kedy doterajšie úsudky sa stávajú predsudkami, a teda klietkou, z ktorej sa treba oslobodiť (Giuliano Amato a Lucia Pozzi). Je paradoxné, že súčasná doba „posadnutá budúcnosťou“ (P. Milén) trpí nedostatkom vízií, ktorými by sa ľudia chceli nechať viesť. Už v roku 1989 sa Jürgen Habermas sťažoval na totálny nedostatok ideí, ktoré by boli motivujúce a zamerané na budúcnosť. Dobré vízie budúcnosti sa stali nedostatkovým tovarom v spoločnosti hojnosti. K poznávaniu budúcnosti je ťažké zaujať jednoznačné exaktné stanovisko, pretože samotná budúcnosť v princípe nemôže byť predmetom empirického skúmania. O budúcnosti je možné len spoľahlivo prehlásiť, že bude. Čo však bude jej obsahom, nie je možné s istotou povedať (F. Ochrana). Len ťažko je možné sa uchyľovať k jednoznačným výpovediam o tom, čo nastane.

N. Taleb upozorňuje na to, že toho, o čom veľa nevieme alebo o čom nevieme vôbec nič, je okolo nás oveľa viac než toho, čo môžeme pokladať za overený poznatok. Píše: „Svet je oveľa, oveľa zložitejší, než sa domnievame. (...) Problémom je, že si to väčšina z nás neuvedomuje.“ A ďalej: „Pokroky v našej schopnosti modelovať (a predpovedať) svet nestačia držať krok so zvyšovaním jeho komplexnosti. To otvára priestor nepredpovedateľnému.“ Taleb zdôrazňuje, že vždy znovu a radi podliehame predsudku, že toho vieme oveľa viac, než zodpovedá skutočnosti. Rastúca komplexita sveta a obmedzené kapacity nášho poznania vedú k záveru, že musíme počítať s výskytom náhod, ktorý nemôžeme mať mentálne pod kontrolou. „Mnoho ľudí sa domnieva, že o budúcnosti nemôžeme vedieť vôbec nič. Majú na 99,99 % pravdu v doslovnom chápaní tejto tézy, ale veľmi sa mýlia v praktickom zmysle. Takmer všetko, čo nevieme o budúcnosti, nemá pre nás žiadny veľký praktický význam, ale to málo, čo o budúcnosti vedieť môžeme, má pre nás zásadný význam, pretože nám to môže pomôcť robiť lepšie rozhodnutia. Pokiaľ ide o budúcnosť, našou úlohou nie je ju predpovedať (...), ale ju zlepšiť.“ (E. Cornish).

Literatúra
Amato, G., Pozzi, L. : Je jiný svět možný ? Cesta k pochopení a změně. Brno : Doplněk 2007, s. 7, 92 – 94.
Cornish, E. : Futuring : The exploration of the future. Bethesda, MD : World Future Society 2004, s. 3. In : Veselý, A. : Výzva první : Prognostika. In : Potůček, M. a kol. : Poznávaní budoucnosti jako výzva. Praha : Univerzita Karlova v Praze, Karolínum 2011, s. 11.
Dvořák, T. : Sběrné suroviny. Texty, obrazy a zvuky nedávné minulosti. Praha : Filosofia 2009, s. 50 – 51, 70 – 71.
Eriksen, T. H. : Tyranie okamžiku. Rýchly a pomalý čas v informačním věku. Brno : Doplněk 2009, s. 33 – 36.
Flusser, V. : Do universa technických obrazů. Praha : OSVU 2001, s. 51. In : Dvořák, T. : Sběrné suroviny. Texty, obrazy a zvuky nedávné minulosti. Praha : Filosofia 2009, s. 71.
Flusser, V. : Za filosofii fotografie. Praha : Hynek 1994, s. 13. In : Dvořák, T. : Sběrné suroviny. Texty, obrazy a zvuky nedávné minulosti. Praha : Filosofia 2009, s. 70.
Habermas, J. : What Does Socialism Mean Today. New Left Review, No 183, September – October 1990. In : Frič, P., Nekola, M. : Výzva čtvrtá : Elity a veřejnost. In : Potůček, M. a kol. : Poznávaní budoucnosti jako výzva. Praha : Univerzita Karlova v Praze, Karolínum 2011, s. 61.
Huyghe, R. : Řeč obrazů ve světe psychologie umění. Praha : Odeon 1973, s. 9, 10. In : Dvořák, T. : Sběrné suroviny. Texty, obrazy a zvuky nedávné minulosti. Praha : Filosofia 2009, s. 50 – 51.
Milén, P. : Cesta do budověku. Esej o velkých změnách 21. století. Praha : Prostor 2002, s. 177. In : Frič, P., Nekola, M. : Výzva čtvrtá : Elity a veřejnost. In : Potůček, M. a kol. : Poznávaní budoucnosti jako výzva. Praha : Univerzita Karlova v Praze, Karolínum 2011, s. 61.
Ochrana, F. : Výzva páta : Institucionální rámec. In : Potůček, M. a kol. : Poznávaní budoucnosti jako výzva. Praha : Univerzita Karlova v Praze, Karolínum 2011, s. 81.
Potůček, M. a kol. : Poznávaní budoucnosti jako výzva. Praha : Univerzita Karlova v Praze, Karolínum 2011, s. 11, 61, 81, 112.
Safranski, R. : Koľko globalizácie unesie človek ? Bratislava : Kalligram 2006, s. 62 – 70.
Štrauss, T. : Toto rozbiehajúce sa 21. storočie. Bratislava : Kalligram 2009, s. 23, 25 – 27.
Taleb, N. N. : The Black Swan. The Import of the Highly Improbuble. London : Penguin Books 2007, s. 135, 136. In : Potůček, M. : Výzva sedmá : Poznávat budoucnost země. In : Potůček, M. a kol. : Poznávání budoucnosti jako výzva. Praha : Univerzita Karlova v Praze, Karolínum 2011, s. 112.