Milan Machovec : Filosofie tváří v tvář zániku. Praha : Filip Tomáš – Akropolis 2006, 387 stran.
<img vspace="10" hspace="10" height="300" border="2" align="right" style="" alt="" src="http://umlaufoviny.com/www/res_publica/Redakcni_system/clanky/image/830_Machovec.jpg" />
Táto kniha je výsledkom snahy nahliadnuť centrálny problém dejín filozofie nie ako domnelé skvelé úspechy nášho rozumu, ako to doteraz tradične býva ponímané, ale ako postupná porážka, ktorá hrozí prerásť v skoré sebazničenie ľudstva. Naznačuje však aj myšlienkové a mravné tradície, s ktorými vstúpiť do dialógu by mohlo viesť k záchrane. Ale tendencie skazy sú v súčasnosti výrazne silnejšie (Milan Machovec).
Vytvoriť filozofiu záchrany ľudstva a záchrany ľudskosti však musí, okrem iného, znamenať tiež z nových „planetárnych“ hľadísk nahliadnuť na celú doterajšiu minulosť filozofie. Po celý čas svojej existencie sa filozofia prinajmenšom približovala k tomu, nielen svet v jeho najvšeobecnejších zákonitostiach pochopiť, ale stať sa tiež ich kritickým regulátorom, učiteľom pravého ľudstva, garantom celistvosti osobnosti, strážcom zmysluplnosti súčasných a budúcich ciest ľudského rodu.
„Preto pokiaľ skutočne niekedy niekde došlo k dajakej generálnej a celý ďalší vývoj ovplyvňujúcej chybe, bola to pravdepodobne práve filozofia, ktorá ju buď sama urobila, alebo proti nej nenašla včas účinné prostriedky. (...) filozofia (...), mala vedieť nielen navonok pripustiť a vyznať O1;mea culpa (...), ale s celou priepastnou hrôzou a tragikou tej nenaplnenej zodpovednosti prežiť túto svoju vlastnú biedu, absurdnosť, vinu. A teda nie s hrdosťou ako nositeľka najvyššieho ľudského poslania, ale skôr s pokorou, s (...) vedomím, že medzi vinami, ktorých sa homo sapiens vždy dopúšťal, a medzi jej vlastnými početnými intelektuálskymi a osobitne filozofickými vinami, je táto skutočne maxima culpa (...) . A len tento pád na kolená pred dejinami a pred tým, čo možno za nimi, či nad nimi, ešte mohlo a malo prísť, môže azda ešte poskytnúť dajakú nádej. A práve len potiaľ, pokiaľ s celou tiažou prevezme a prežije onú takpovediac úplnú beznádej (...)“, zdôrazňuje Machovec.
Môže ľudstvo prežiť bez filozofickej obnovy ? Filozofia sama o sebe a len svojimi prostriedkami iste nemôže ľudstvo zachrániť – filozofia sama ani nemá energetické zdroje, ani nevyčistí vzduch, či vodstvo. Keď je základným nesporným poslaním filozofie poskytnúť ľuďom racionálnym spôsobom jasné vedomie o zmysle ich života, potom sa prípadná snaha zachrániť existenciu ľudstva bez filozofie, podobá snahe dostať sa z rozbúreného oceánu bez akejkoľvek priestorovej orientácie. V tom prípade by prežitie ľudstva bolo vlastne akousi náhodou. Sotva sa možno na ňu spoliehať. A napokon: aj keby sa ľudstvo podarilo zachrániť bez filozofickej a mravnej obrody, bez radikálnej zmeny doterajšieho spôsobu života, bez hlbšieho primknutia k duchovným hodnotám, a k niečomu presahujúcemu, ktoré dáva zmysel úsiliu ľudských jedincov a ľudského rodu, k čomu by taká záchrana bola? A na ako dlho? Planéta, ktorej ľudstvo by nič nevedelo o zmysle svojej existencie, nemalo by cieľ, poslanie, program, nádej, a žilo len konzumom statkov svojej planéty, by vlastne vo vesmíre bola nanič. Planéta, ktorej najvyspelejšia bytosť O1; homo sapiens S3; nie je schopná toto riešiť, naopak si „zvyšovaním životnej úrovne“ ničí vlastnú planétu k neobývateľnosti, pričom o tom vie, ale nevie a vlastne už ani nechce sa z toho dostať (...), konštatuje Machovec a dodáva:
„Ale je možné sa z toho dostať, pokiaľ najprv tisíce, neskôr milióny, skrze filozofickú a mravnú obrodu, hlbšie a náročnejšie pochopia a určia zmysel svojej existencie. (...) Ale je chyba len v nedostatočnom nadaní miliónov ? Nie je azda vo filozofii samej dajaká utkvelá chyba, ktorá už tritisíc rokov znemožňuje prapôvodné poslanie byť múdrosťou pre všetkých ľudí?“
Vznik filozofie bol prevrat, nie začiatok. V skutočnosti je práve pojem „začiatku“ celkom neprimeraný, scestný, zmätočný, ktorý skresľuje úlohu filozofie aj v ďalších storočiach – a to až do súčasnosti. Toto tradičné ponímanie má samozrejme svoje vážne dôvody, predovšetkým v tom, že prví odborní filozofi antického Grécka (od 7. do 5. storočia pred Kristom) – škola milétska, pythagorejská a iné – vystúpili v priebehu niekoľko málo generácií hneď s tak vehementnou priebojnosťou a s toľkými úspechmi, a ich akýsi „zakladateľský“ vzťah k celej ďalšej európskej filozofii je tak nesporný, že každé opisovanie dejinného vývoja tejto filozofie nimi tradične začína, a preto aj dejinný zmysel ich vystúpenia je potom automaticky ponímaný ako „začiatok“ v pravom slova zmysle. Ale to už je pochybné a je to prvá z radu príčin, prečo filozofia – snažiac sa nájsť pravdu o človeku „vôbec“ a teda aj pre každého človeka – zostala vždy obmedzená na veľmi úzky okruh ľudí a prečo dodnes nedokáže mobilizovať sily ľudstva ani len k záchrane holej existencie, nehovoriac k zápasu o hlbšiu, opravdivejšiu ľudskosť, myslí si Machovec. Nepopiera názor, že išlo o zásadne prevratné činy. Ale práve preto, že sa dnešné perspektívy vedy a techniky ukazujú byť pre ľudstvo tak problematické, Machovec považuje za nutné pýtať sa na dejinný zmysel diela a myslenie „prvých filozofov“ celkom inak, z širších hľadísk smerom do budúcnosti, aj do minulosti.
„Uznávajúc prevratnosť ich diela, predovšetkým v tom, že ako prví začali svoje filozofovanie zakladať na vedeckom bádaní, a tým razili cestu k filozofii ako vedeckému svetovému názoru, považujeme za nutné sa pýtať : a nezastreli im možno ich úspechy – a práve pre onú prevratnú závažnosť – zmysel pre niečo iné ? Nebola možno významnosť činov prvých filozofov S3;tak oslňujúca, že sa na čosi dôležité zabudlo ? Priniesli nesporne nové, úžasné pohľady na svet, umožňujúce nahliadnuť hlbšie do hlbín prírody a bytia : ale neboli možno práve preto do tej miery zaujatí, ba fascinovaní otvorením tejto úžasnej cesty, že (...) stratili kontinuitu s tradíciou a záujem o čosi azda nemenej závažné pre osud ľudstva?“
Ponímanie zrodu filozofie ako „začiatku“, k tomu logicky smeruje – ale v skutočnosti práve o žiadny začiatok nešlo. Je celkom scestné ponímať zrod filozofie tak, akoby vstúpila do mysle ľudí ako na dajakú panenskú pôdu, či nepopísanú dosku. Zaiste nemožno bagatelizovať dielo prvých filozofov antického Grécka od Thalesa až k Demokritovi, týchto veľkých priekopníkov našej európskej civilizácie. Ale celkové hodnotenie zmyslu ich diela by malo byť podvojné, dialektické, to znamená vidieť nielen kam ľudstvo viedli, ale aj od čoho jeho pozornosť odviedli. Boli to Voltairovia a Diderotovia svojej doby, priekopníci prirodzeného vysvetľovania všetkých procesov prírody a spoločnosti, tvorcovia našej civilizácie. Ale práve preto, že to boli osvietenci, bojovali síce proti kultu božstiev, ale sami vlastne vytvárali a uctievali istú bohyňu Rozumu. Naučili európskych ľudí kriticky myslieť o množstve dôležitých otázok, ale – ako všetci Gréci – uchvátení touto úžasnou schopnosťou, zastreli našej civilizácii zrak a zmysel pre iné, nie menej závažné otázky. Títo veľkí „otcovia“ sa stali aj otcami onoho veľkého „zabudnutia“, ktorého tragická osudovosť sa ukázala až v 20. storočí, pripomína Machovec. Mýtus prekonali nedialekticky, bez zmyslu pre to ľudsky cenné a záchovné v ňom.
„S ponímaním človeka, ktoré (...) rozbili, začal sa im strácať aj človek sám. Človek sa im začal meniť na púhe zrkadlo vecí, ktoré – pokiaľ nič neodráža – samo o sebe nič nie je. Ale to je v dôsledkoch osudový omyl : človek je nielen zrkadlom vecí, obrábateľom predmetov v okolí, (...), nositeľom techné, ale je sám najúžasnejším súcnom na našej planéte, súcnom nesmierne zložitým, v ktorom sú možnosti a schopnosti veľkolepé, ale aj isté sklony hrozné a zhubné. Tohto človeka treba poznať, a to nielen preto, aby bolo možné obdivovať jeho schopnosti, ale aj preto, aby pred jeho určitými sklonmi, bolo možné včas a účinne varovať “, zdôrazňuje Machovec.
Prví grécki filozofi otvorili tú drámu troch tisícročí, v ktorých ľudstvo začalo dobývať brány neba a priblížilo sa bránam pekla. Preto právom v Delfách bol nápis : „Poznaj samého seba !“ Títo „prví filozofi“ dali svetu základy vedy, ale svet im prestal byť domovom. Naučili ľudstvo prvým krokom k racionálnemu ovládaniu vecí, ale samo začlenenie do ľudstva, rodu, kolobehu života a ženskosti sveta – to všetko sa im začalo strácať. Ľudia si už zhruba tri tisíc rokov zvykli v pojme „človek“ vidieť len a len indivíduum (prípadne predĺženie o niekoľko indivíduí iných, detí, ale ako predĺženie „môjho“ indivídua). Zabudlo sa na rod, na človeka ako rod, ktorý nakoniec jediný môže prežiť, kým jedinec (nielen u ľudí, ale v celej biologickej oblasti) vždy hynie, konštatuje Machovec a dodáva : „Ľudstvo si prevažne tabuizovalo práve tú skutočnosť, že je ľudstvom, rodom, a považuje sa za päť miliárd indivíduí, z ktorých každé tragikomicky myslí na niekoľko rokov svojho individuálneho predĺženia života oveľa viac, než na osud ľudstva.“
Vrchol antiky naučil práve vynikajúcich jedincov postojom „výnimočnosti“ a povýšeného elitárstva, ktoré predstavuje akýsi akútny prejav individualistickej choroby. Sklon k elitárstvu zachvátil v našej civilizácii aj predstaviteľov „moci“, a ešte viac predstaviteľov „ducha“. Pokiaľ je vôbec ešte záchrana možná, musela by záležať v tom, aby sa práve u ľudí akokoľvek vynikajúcich, začal čo najintenzívnejšie prakticky prejavovať pravý opak elitárskej povýšenosti. Veľmi zjednodušene povedané : aby muž k žene, vzdelanec k ľudu, fenomenálny jedinec k „mase“, človek relatívne „mocný“ a „dejinný“ k človeku slabému a bezmocnému. Európan, ako nositeľ tradície helenizmu, k domnelým „barbarom“, to znamená k miliónom ľudí, vychádzajúcich z iných než z helénskoeurópskych tradícií, zvlášť z veľkých civilizácií ázijských, prestal postupovať „elitársky“, to znamená predpisovať im cesty blaha podľa vlastných predstáv, ale naopak : s pokornou prosbou za odpustenie tritisícročnej „vydelenosti“. „Múdrosť “, ako ju začali hľadať filozofi, je nepochybne plodom aj iných koreňov, než len stupňa inteligencie. Sokrates svojím neúplatným pýtaním a hľadaním pravdy, Platón svojím tajomne túžobným prepojením všetkých dimenzií bytia, zostali plným právom „nesmrteľní“. „Ale ukazuje sa nám dnes viac než znepokojujúce, že ľuďom nikdy nemalo ísť o oslavovanie ich veľkosti, a napodobňovanie ich ciest. Presne opačne : ide o to, čo dnes v ich myšlienkovom odkaze, pokiaľ zostáva skryté za ich múdrosťou, znamená pre našu civilizáciu istú smrť,“ konštatuje Machovec. Celá naša takzvaná „západná civilizácia“ stojí aj dnes na tejto gréckej racionalite a elitárstve. Pre záchranu našej planéty to nestačí. Nasledujúce 21. storočie buď prejde k „planetárnemu dialógu“ všetkých duchovných tradícií, alebo už nikto čosi ako storočia rátať nebude.
Aj dejiny starých Židov boli veľmi dynamické, ale celkom inak, než dejiny antických Grékov. U Židov bol hlavným nosným činiteľom dynamiky nie princíp „techné“, ale sám urputný zápas kmeňa o prežitie medzi inými národmi a kmeňmi Predného Východu, nezriedka mocnejšími. Každý kmeň mal vtedy isté „svoje“ božstvá, ktorých poslaním bolo starať sa o blaho kmeňa, ale len u Židov to prerástlo až do vedomia akejsi „vyvolenosti“, a zvlášť akejsi „zmluvy“ medzi kmeňom a jeho božstvom. Pokiaľ ide o zmluvu, v nej najdôležitejší bol objav ideálu budúcnosti. Budúcnosti nie „prázdnej“, náhodilej, pre ľudí prítomnosti nezaujímavej, ako to bolo u Grékov, ale práve opačne, budúcnosti, ako toho najdôležitejšieho pre človeka v jeho prítomnom okamihu, budúcnosti existenciálne „plnej“, to znamená človeka sa bytostne týkajúcej, zaväzujúcej ho, budúcnosti, ktorá obsahuje zložku ideálu a programu, ako aj zložku mravnej záväznosti a nutnosti, nutnosti konať, teda budúcnosti schopnej dávať zmysel všetkému, čiastkovému, ľudskému úsiliu. A práve touto zložkou židovstvo – skrze kresťanskú misiu – poskytlo onú vôbec najdôležitejšiu zložku pre zrod budúcej „dejinnej dynamiky“, zvlášť vo fenoméne „európanstva“, vysvetľuje Machovec. „Dejinná dynamika“ ďalších dvoch tisícročí bola nesená a určovaná nielen silným vplyvom dynamizujúceho obrazu živej budúcnosti (teda istým variantom mojžišskej „zmluvy“), ale aj vzorom istej konkrétnej ľudskej bytosti, bytosti úchvatnej, trpiacej, aj bolesť premáhajúcej, bytosti schopnej vnášať najvyššie, aj najťažšie nároky a zasa bytosti až k nepochopeniu odpúšťajúcej ľuďom, ktorí prestupujú takéto nároky. V tom je základná a vlastne jediná osobitosť kresťanstva, všetko ostatné boli už len dôsledky, aplikácie, dobové prostriedky, detaily, nie bezpodmienečne nutné. Ale centrálnosťou živej postavy Ježiša zostáva kresťanstvo samo sebou, osobité, nie už púhy variant mojžišského zvestovania „mesiášskej budúcnosti“. A druhou osobitosťou bolo to, že kresťanstvo obrátilo svoje posolstvo k ľudu už nielen židovskému, ale aj k iným národom, čím však na stáročia vznikli problémy asimilácie a disimilácie od tradíc týchto národov. Týmito slovami končí svoje podnetné úvahy Machovec.