Mnoho kňazov, rehoľníkov a laikov hlása navonok Boha ako dobrého pastiera, milujúceho otca, zatiaľčo vo vnútri sa trápia úzkosťami a falošnými pocitmi viny. Také predstavy o Bohu sú často potláčané zo strachu, že by sa museli s týmto nebezpečným Bohom vyrovnať. Ako iné potlačené životné skúsenosti môžu viesť k ochoreniu a brániť oslobodzujúcej viere a plnému životu, upozorňuje Frielingsdorf. Najčastejšie sa vyskytujúce predstavy o Bohu sú : trestajúci Boh – sudca, Boh smrti, Boh – účtovník a preťažujúci Boh výkonu. Trestajúci Boh – sudca nemilosrdne trestá každý poklesok bez toho, aby skúmal motívy a pozadie. Tento prísny tyran nestrpí žiadny odpor, pre neho neexistuje žiadne milosrdenstvo, žiadna chápajúca dobrota. „Hriešnik“ musí trpieť a byť potrestaný, kým nie je opäť nastolený poriadok. Tu už nie je nič z Boha Starého zákona, ktorý ako sudca pomáha slabému a utláčanému k jeho právu. Daň tejto viere v Boha sudcu : Ľudia ďalej žijú svoj život, ktorý považujú za „bezcenný“. Okrem toho vychádzajú z toho, že sú za svoj „hnusný“ život práve tak málo zodpovední, ako za svoje detstvo. Pretože obe im nakoniec „urobil“ Boh. Tak vlastne oni sami zostávajú ako „nehodní života“ stálou výčitkou Bohu, „ktorý stvoril taký zmätok“. Mnohí si neuvedomujú, že vlastne odopierajú Bohu svoj život, konštatuje Frielingsdorf. Podľa neho deštruktívny a začarovaný kruh sebatrestania a negácie života sa dá nakoniec prelomiť len tým, že sa jednostranná pseudopredstava hrozného a neúprosného Boha – sudcu odhalí ako falošná a nahradí alebo sa doplní pozitívnymi predstavami o Bohu biblickej tradície. Boh smrti neprináša život ale smrť. Táto negatívna predstava o Bohu nadobúda obrysy a vplyv v úzkom spojení s rozhodnutím rodičov – zvlášť matky – o živote a smrti dieťaťa v súvislosti s počatím. Rodičia, ktorí svoje dieťa odmietajú, sprostredkovávajú nežiadúcemu dieťaťu nielen kľúčové posolstvá, ktoré negujú život, ale zároveň aj istú prázdnotu zmyslu a nezmyselnosť vo vzťahu k životu. Keď sú negatívne kľúčové posolstvá „prepísané“ do pozitívnych životných posolstiev, znamená to, vedome sa vzoprieť „pudeniu k smrti“ a pomocou biblického posolstva urobiť osobné rozhodnutie pre život. Boh – účtovník je robot, ktorý automaticky registruje a zapisuje každú chybu a každé previnenie človeka proti zákonu kvôli veľkému a konečnému zúčtovaniu na poslednom súde. Potom však príkazy a zákony nemôžu byť považované za niečo pozitívne, za ukazovateľov cesty a pomoc pre vydarený život. Stávajú sa z nich izolované kontrolné inštancie v akomsi nad-ja, ktoré človeka v mene Božom obviňuje a odsudzuje. Ľudia, ktorí žijú s negatívnou predstavou o Bohu ako účtovníkovi, sú so svojimi úzkosťami a pocitmi viny stále ešte v zajatí „rodičovských božstiev“ a ešte nedospeli k vlastnému životu. Bez vyrovnania sa so svojou minulosťou zostávajú zajatí v pocitoch viny z detstva a opakujú ich bez toho, aby si to uvedomili. Preťažujúci Boh výkonu tým, že nabáda človeka k preháňaniu výkonu, ktorý je sám o sebe dobrý, dosiahne nakoniec sebazničenie a tým smrť človeka, ktorý navyše žije v domnení, že „plní vôľu Božiu“. Prvým krokom z tohoto začarovaného kruhu výkonu, preťaženia a frustrácie je vedomé vyrovnanie sa s jednostrannou negatívnou predstavou Boha výkonu, ktorý nepozorovane utváral a ovplyvňoval život človeka. Dôraz je treba položiť na iné akcenty, hovorí Frielingsdorf. Na otázku, prečo sekularizácia v našej spoločnosti stále viac postupuje a náboženstvo, cirkev a Boh stále viac strácajú na význame, by mohla byť podľa Frielingsdorfa odpoveď v súvislosti s negatívnymi predstavami o Bohu.
Kniha Neale Donalda Walscha s názvom Co si Bůh přeje chce znovu otvoriť diskusiu o Bohu – o tom, kým Boh je, a o tom, čo Boh chce. Čo Boh chce ? Nič. Absolútne nič. Väčšina ľudských interakcií s Bohom nevedie k ničomu preto, že si väčšina ľudí vytvorila vzťah s Bohom založený na potrebe, vysvetľuje Walsch. Preto sme vyzývaní, aby sme učili o Bohu, ktorý je oddelený, o Bohu, ktorý má svoje „potreby“, je treba ho uspokojiť, uzmierovať a poslúchať. Keby sme však začali hovoriť o Bohu, ktorý nechce nič, lebo je spojený so všetkým, vrátane ľudí, mohla by sa vytvoriť nová kultúra, myslí si Walsch. Podľa neho by táto nová kultúra bola kultúrou jednoty, zjednotenia, namiesto kultúry oddelenosti, ktorá prevláda dnes. Boh nie je najvyšším bodom pyramídy, od ktorého autorita postupuje po mocenskej línii smerom dolu, ale je skôr mocou, ktorá existuje v celej tejto línii a je preto svojím spôsobom líniou samotnou. Boh, ktorý je vo všetkom, je skôr „mocou zdielanou“, než „mocou nadradenou“. Tisícky rokov sa ľudia uisťovali v tom, že záležitosti Boha sú oddelené od našich. To nám umožňuje, aby sme prenášali zodpovednosť za svoje životy na niekoho iného, vysvetľuje Walsch. Najzákladnejším záujmom ľudstva je život. Je to tak isto najzákladnejší záujem Boha, aj keď niektorí ľudia tvrdia opak. Domnievajú sa, že Boh má nejaký vyšší záujem než ľudský život – a to im umožňuje beztrestne ho mariť. Táto morálna istota, ktorá vychádza z mnohých teológií, sa však rozpadá v kontexte týchto troch slov : Boh nechce nič, konštatuje Walsch. Podľa neho nové duchovno je možné vyjadriť troma slovami : Boh je všetko. Vedľa tohto zistenia stojí táto téza : Boh nechce nič. Jadrom nového duchovna je myšlienka jednoty. Božstvo spočíva v celistvosti a kompletnosti, nič nechce a nič nepotrebuje. Toto nové duchovno sa neusiluje o to, aby nahradilo súčasné náboženstvá, ale aby ich rozšírilo a oživilo, končí svoje podnetné úvahy Walsch.
<table width="100%" cellspacing="10" cellpadding="10" align="center"> <tr align="center" valign="middle"><td align="center" valign="top"><img src="./clanky/image/452_karl.jpg" alt="" height="371" border="1" align="middle"> <img src="./clanky/image/452_walsch.jpg" alt="" border="1" align="middle" valign="top"> </td></tr> </table>