<!-- |:1:| --> „Rana v tele otvára tajomstvo srdca – <em>patet arcanum cordis per foramina corporis</em>“ napísal stredoveký mystik Bernard z Clairvaux. Čo je tá rana v Ježišovom srdci odhaľujúca skrze zranené telo W22; arcanum, jeho najvnútornejšie tajomstvo? Čo je najvlastnejšia bolesť ťažoba a temnota kríža? Nie je oným „arcanum“ chráneným tajomstvom ktoré je viditeľné len skrze ranu v srdci Božieho syna totálne „Božie sebavzdanie“ ako by sa tu Boh vyzliekol zo svojho bytia a skryl sa v onom nič ktorým musí prejsť všetko stvorené všetci smrteľníci? Nie je práve toto kľúčový moment večného dialógu Otca a Syna a dialógu Stvoriteľa so svetom a ľudstvom – že Boh v utrpení svojho Syna naplní svoju solidaritu s nami v našej ničotnosti a smrtelnosti natoľko že aj pred svojím Synom celkom zahalí svoju tvár a všetko svoje bytie natoľko že ho aj Syn sám v tomto okamihu zakúša ako totálne neprítomného „mrtvého Boha“? Nie je však zároveň oným vykupiteľským a oslobodzujúcim činom Syna to že aj týmto okamihom úplnej temnoty prechádza ďalej – a že v okamihu vyslovenia tejto „ukrižovanej viery“ vo svojom výkriku umierajúceho vyjadrí túto priepastnú skúsenosť nie jazykom zúfalstva a rezignácie ale v tvare bolestnej otázky? „Keď Ježiš vo chvíli kedy cíti úplnú opustenosť Bohom napriek tomu do tejto temnoty volá svoju otázku zjavuje tento okamih kríža (a kríža jeho viery keď to smiem tak vyjadriť) niečo podstatne o charaktere skutočne kresťanskej (nie „všeobecne náboženskej“) viery vôbec: autentická viera Ježišových učeníkov má charakter a predsa napriek tomu. Je to zranená prebodnutá napriek tomu stále sa pýtajúca a hľadajúca ukrižovaná a vzkriesená (teda opravdivo veľkonočná) viera“ zdôrazňuje Halík.
„Dvaja väzni v susedných celách spolu komunikujú klopaním na stenu. Stena oddeľuje jedného od druhého avšak zároveň je tým čo im dovoľuje navzájom komunikovať. To isté platí pre nás a Boha. Každé oddelenie je spojenie“ zapísala si Simone Weil. Neplatí to aj o našich ranách o tých ktoré nachádzame sami vo svojom živote a srdci o ranách ľudí s ktorými sa stretávame aj o tých ranách o ktorých nechceme vedieť? Neskrýva každá z tých ran – ako sme už videli na odlišnom pohľade Piláta a Tomáša na Ježišove rany – možnosť oddelenia ako aj spojenia vo vzťahu k Bohu alebo – ako iní Boha nazývajú – k zmyslu života? Nie je skúsenosť zranenia niečim čo otriasa zmyslom (a dôverou v zmysluplnosť) čo sa často javí ako nezmyselné a protizmyselné – ale aj niečim čo sa môže stať cestou k hlbšiemu pochopeniu zmyslu a to nielen zmyslu utrpenej či spolunesenej bolesti? Bolesť sa potom stáva onou stenou ktorá nás od zmyslu (či od Boha ako niektorí zmysel nazývajú) oddeľuje ale zároveň s ním spája – pokiaľ pred stenou nezostávame tupo sedieť ale „klopeme na ňu“ a najmä načúvame klopaniu z druhej strany. Hovoríme tu o vlastných jazvách zraneniach svojich blížnych a „ranách sveta“. Keď chceme o nich teraz premýšlať v pohlade viery potom všetko to sú rany Ježišove nakoľko veríme v tajomstvo Vtelenia – a sú to rany naše nakoľko si uvedomujeme že pred Boha nemôžeme predostrieť rany druhých keď nie sme solidárni so zranenými keď sa nás tieto rany nedotýkajú a nezraňujú naše svedomie neznepokujujú nás nevyrušujú nás z lahostajnosti. Pred Boha nemôžeme priniesť niečo čo by nebolo zároveň jeho a naše. Bohu (a nám nakoľko sme v ňom) je skutočne vonkajšie len „peklo“. Halík píše: „Naša vôľa a naša sloboda by sa mali utvárať a dozrievať v dialógu s Bohom a blížnymi; naša sloboda sa napĺňa keď je slobodnou tvorivou odpoveďou na Božiu výzvu mnohoraz vpísanú v potrebách a ranách našich blížnych a nášho sveta“.
<!-- |:2:| --> „Pravda vás oslobodí, hovorí Ježiš. Oslobodí nás k čomu? Oslobodí nás k tomu aby sme viedli pravdivý život a boli tak svedkami pravdy miesto toho aby sme vyrábali svoje vlastné pravdy a vnucovali ich druhým“ píše chorvátsky teológ Miroslav Volf. „Pravda malé miesto má všade po celom svete“ spieva sa v jednej starej českej chrámovej piesni. Kde je to malé ale „strategicky dôležité“ miesto. Odkiaľ môžeme zasa a znovu podvracať nebezpečné totalitné nároky cynickej moci bez zábran hoci len formou neumlčatelnej otázky po pravde? To miesto je v našej viere nakoľko sa sama ubránila pokušeniu stať sa ideológiou. „To jediné čím som vyzbrojený proti pokušeniu kapitulovať a pridať sa medzi cynikov a realistov ich súputnikov je moja viera – a naviac: je to zranená viera“ hovorí Halík. Môžeme touto zranitelnou a neustále zraňovanou vierou nejako pomôcť k uzdravovaniu sveta okolo nás? Uzdravovať svet to je dielo pre Mesiáša. Keby sme ho chceli vziať sami do vlastnej réžie už to samo by naznačovalo že sme chorí mesianizmom a megalomániou ktoré už spôsobili v dejinách toľko škôd a tragédií upozorňuje Halík. Uzdravovať svet to znamená „rozširovať miesto pravdy“. Najvlastnejším „miestom pravdy“ je kráľovstvo Božie Boh sám vo svojej moci ktorá sa má ukázať na konci časov. Tým „malým miestom pravdy“ v našom svete ako sme už povedali je naša viera – a skrze ňu a v nej Ježiš sám. My nie sme Ježiš Kristus – ale sme poverení konať v pokore jeho dielo. Keď sa trvale pýtame po pravde reprezentujeme Ježiša a podielame sa na Jeho mesianskom poslaní uzdravovať a oslobodzovať svet pravdou vysvetľuje Halík.
Ježiš prichádza vždy len ako výzva ponuka pozvanie k nasledovaniu ako otvorená možnosť – ako The God Who May Be. Také má byť aj naše kresťanské svedectvo. Prvým krokom k uzdravovaniu rán sveta je naše obrátenie pokánie pokora – alebo sekulárne povedané: odvaha k pravde o sebe samých. Čo nie je prijaté nemôže byť vykúpené učili starí cirkevní otcovia pri uvažovaní nad tajomstvom Vtelenia. Prvé čo od nás Boh chce je aby sme videli svoje rany a prijali ich. Rany ktorými ma obdaril „osud“ a „tí druhí“ smiem mať. Stará česká veľkonočná pieseň hovorí o ranách vzkrieseného Ježiša: Jeho rany sú zahojené a sú ako drahé kamene. A veľká mystička nemeckého stredoveku Hildegarda z Bingenu učila že sa aj naše rany premenia na perly. Anselm Grün k tomu píše: „Premena vlastných rán na perly pre mňa spočíva v tom že svoje rany chápem ako niečo drahocenné. Tam kde som zranený som citlivejší pre ostatných ľudí. Lepšie ich chápem. A tam kde som zranený sa dostávam do kontaktu s vlastným srdcom so svojím skutočným bytím. Vzdávam sa ilúzie svojej sily zdravia a dokonalosti. Uvedomujem si vlastnú krehkosť a týmto uvedomením sa stávam skutočnejším ľudskejším milosrdnejším a jemnejším. V mieste môjho zranenia sa nachádza môj poklad. Prichádzam tam do styku so sebou samým i so svojím poslaním. Tu odkrývam aj svoje schopnosti. Len zranený lekár dokáže uzdravovať.“
<!-- |:3:| --> Tomáš uveril pretože videl. Videl rany premenené na drahokamy videl prekonanú bolesť videl že utrpenie a smrť nemajú posledné slovo. Preto môže veriť v to čo tvorí srdce kresťanskej viery: v Boha ktorý sa ukazuje v Kristovi vo vzkriesenie v lásku ktorá je silnejšia ako smrť. Ale čo tí ktorí nič podobné nevideli? Čo môžeme ponúknuť tým ktorí nevideli? „Blahoslavení tí ktorí nevideli – a predsa uverili.“ Skutočná viera blahoslavená viera má vždy charakter onoho „a predsa“ „napriek tomu“ – odvážneho kroku nádeje cez hranice overiteľného a pochopiteľného. Nakoľko naša viera je schopná urobiť toto salto dôvery a odvahy z „videného sveta“ ktorý nás mnohými spôsobmi zvádza k neviere a nedôvere do „nevideného“ – do náruče tajomstva skrytého zmyslu nepochopiteľnej a neviditeľnej „Skutočnosti“ natoľko aj my sa stávame „svedkami“.
Aj naše rany spôsobené bolestnými stretmi s absurdnosťami sveta rany neviery a nedôvery ktoré – neošetrené a neuzdravené – by mohli viesť k otrave nášho srdca zúfalstvom cynizmom a rezignáciou sú teraz premenené. A premenená rana neviery má byť teraz miestom ktorého sa ľudia ktorí nevideli vzkrieseného Ježiša a nezažili žiadnu moc triumfujúcu nad bolesťou môžu dotknúť a zažiť to isté čo zakúsil Tomáš. Náš kontakt s Ježišom Kristom osciluje medzi „Nedrž ma!“ (slovom k Magdaléne) a „Vlož sem prst!“ (slovom k Tomášovi). Nesmieme sa ho dotýkať pokiaľ by sme ho chceli zadržať na ceste k Otcovi pokiaľ by sme si ho chceli privlastniť. Smieme a máme sa ho dotýkať pri jeho návrate pri jeho „druhom príchode“ ktorý začína už teraz a tu v „najmenších“ a vyvrcholí v okamihu kedy jeho doteraz anonymná prítomnosť v najmenších sa stane evidenciou: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov mne ste urobili“ (Mt 25, 40) končí svoje podnetné úvahy Halík.