Kniha Alistera Mc Gratha s názvom Dawkinsov Boh (Bratislava, Kalligram 2008, 197 strán) je prvá, ktorá odpovedá Richardovi Dawkinsovi, autorovi mimoriadne populárnych prác o vede (Sebecký gén, Slepý hodinár). Dawkins sa stal asi najznámejším svetovým ateistom, ktorý sa preslávil kontroverznými názormi na náboženstvo. Autor knihy, skvelo podloženej argumentmi, sa pustil do otvorenej polemiky s niektorými Dawkinsovými tézami : konflikt medzi vedou a náboženstvom, teória evolúcie z pohľadu „sebeckého génu“, či úloha vedy pri vysvetlovaní sveta.
Alister Mc Grath je profesorom historickej teológie na Oxfordskej univerzite a široko uznávaným teológom. Ako špecialista v oblasti molekulárnej biofyziky podáva zasvätený pohľad na problematiku vzťahu vedy a náboženstva. Získal si uznanie ako spisovateľ, ktorý dokáže zrozumiteľne vysvetliť laickým čitateľom aj tie najzložitejšie myšlienky.
Prečo sú veci také aké sú? A čo nám to hovorí o zmysle života? Uvedené otázky rovnako naivné ako hlboké, hrali rozhodujúcu úlohu pri formovaní západného myslenia o svete. Pre mnohých je odpoveďou božský pôvod sveta – myšlienka, že svet bol určitým spôsobom vytvorený a usporiadaný. Lenže podľa Richarda Dawkinsa už po nástupe Charlesa Darwina vyšlo najavo, že je to „kozmická sentimentalita“, „sacharínovo klamlivý účel“ a prírodné vedy majú morálne poslanie urobiť v tom poriadok, čiže postaviť všetko do správneho svetla. Dawkins zastáva názor, že podobné naivné predstavy mohli byť pochopiteľné iba dovtedy, kým neprišiel Darwin. Nie však dnes. Darwin všetko zmenil. História myslenia sa tak člení na dve epochy : pred Darwinom a po Darwinovi. Ale prečo Darwin? Prečo nie Karol Marx? Alebo Sigmund Freud? Evolučná teória v biológii, historický materializmus a psychoanalýza stanovili míľniky dospievania ľudstva. Zaujímavé je, že všetky sa dávali do súvisu s ateizmom, teda hnutím, o ktorom sa v devätnástom a na začiatku dvadsiateho storočia verilo, že sa stane intelektuálnym aj politickým osloboditeľom. Tak prečo práve Darwin? Položiť túto otázku znamená pomenovať problémy, ktoré tak hlboko znepokojujú Dawkinsa a majú také ďalekosiahle dôsledky, vysvetľuje Mc Grath.

Pre Dawkinsa je Darwinova teória evolúcie – ako bola rozpracovaná na báze mendelovskej genetiky a nášho chápania miesta DNA pri prenose dedičných informácií – viac ako len vedecká teória. Je to svetonázor, totálne vysvetlenie skutočnosti. Darvinizmus je „univerzálny a nadčasový“ princíp, ktorý sa môže aplikovať na celý vesmír. Tam, kde by väčšina evolučných biológov zastávala názor, že darvinizmus ponúka opis skutočnosti, Dawkins neústupne tvrdí, že ide o vysvetlenie. Darvinizmus je svetonázor, grand récit, metavýklad – zhrňujúci rámec, vzhľadom na ktorý sa majú hodnotiť a zodpovedať významné otázky života, konštatuje Mc Grath a dodáva, že „Dawkinsovo chápanie vecí vyprovokovalo odpoveď postmoderných autorov, podľa ktorých treba principiálne odmietať akýkoľvek metavýklad – či už to bol marxizmus, freudizmus, alebo darvinizmus.“ Má svet nejaký účel? Podľa Jacquesa Monoda súčasné chápanie molekulárnych základov evolúcie akýkoľvek pojem „účelu“ vylučuje. Azda sa dá hovoriť o smere evolučného procesu, ale určite nie o jeho účele. Podľa citovaného autora iba teleonómia nahradila teleológiu. Neexistuje nijaký dôvod klásť si otázku prečo sa veci udiali. Jednoducho sa udiali. Mechanizmy priebehu evolúcie boli dôležité, nemali však nijaký účel. Dawkins opakuje tieto myšlienky vo všetkých dielach, ktoré uverejnil za posledných dvadsaťpäť rokov. Prírodné vedy môžu objasniť takmer všetky aspekty mechanizmu evolúcie. Aj keď chápeme mechanizmus, pojem „účelu“ musíme vyhlásiť za nadbytočný. Môže sa nám zdať, že svet bol naplánovaný či stvorený na nejaký účel. Jednako len môžeme túto „pevne zakorenenú ilúziu cieľavedomého plánu“ ľahko vysvetliť ako výsledok náhodných mutácií v priebehu obrovského časového obdobia. Dawkins je zvlášť kritický voči tým, čo zastávajú názor, že „keďže veda nevie dať odpoveď na otázky typu prečo?, musí existovať disciplína, ktorá je kvalifikovaná na ne odpovedať.“ Podľa neho neexistuje iná možnosť ako darvinovská odpoveď o prírodnom výbere. Na tomto svete sme sa ocitli nie vďaka nejakému vyššiemu princípu, ale iba vďaka prírodnému výberu, pretože naši vzdialení predkovia boli schopní posilniť zastúpenie svojich génov na úkor iných. Neexistuje nijaké vyššie ani hlbšie vysvetlenie ako toto. Mc Grath, ktorý sám bol ateistom píše : „Pamätám si, že keď som bol ateistom, bol pre mňa útechou fakt, že ma nik nemohol obviniť, že som sa stal ateistom len preto, lebo mi to poskytuje metafyzické uspokojenie. Ak to bola pravda, bolo irelevantné, či sú stúpenci ateizmu vďaka nemu zachmúrení, alebo veselí, milí, alebo nudní. Podstatný bol vzťah ateizmu k pozorovaným faktom“. Podľa Dawkinsa Boh neplní nijakú „užitočnú funkciu“ pri vysvetlovaní ako veci fungujú, a preto sa ho pokojne môžeme zbaviť ako „naozaj veľmi, veľmi nepravdepodobného“. Aké miesto má ľudstvo v darvinovskom vesmíre? V každom vydaní Pôvodu druhov Darwin vytrvale tvrdil, že ním navrhovaný mechanizmus prírodného výberu nemá za následok nijaký pevný alebo univerzálny zákon progresívneho vývoja. Navyše jednoznačne odmietal Lamarckov názor, že evolúcia predstavuje „vnútornú a nevyhnutnú tendenciu k dokonalosti“. To znamená, že musíme dospieť k záveru, že v žiadnom prípade nemôžeme povedať, že by ľudské bytosti (dnes sa skôr chápu ako účastníci evolučného procesu, a nie iba jeho pozorovatelia) boli „cieľom“ alebo „vrcholom“ evolúcie, ako tvrdí Henri Bergson a Pierre Teilhard de Chardin. Podľa Dawkinsa si musíme uvedomiť, že sme živočíchy a sme súčasťou evolučného procesu. Jednako len robí dôležitý – a skutočne významný – rozdiel medzi ľudstvom a všetkými ostatnými živými produktmi genetických mutácií a prírodného výberu. My jediní sme schopní klásť odpor svojím génom. Iba nám sa vyvinuli mozgy, schopné, po prvé, chápať, ako sa to stalo, že sme tu, a po druhé, zvrátiť proces, ktorý môže v určitom, veľmi vzdialenom okamihu priviesť k tomu, že budeme nahradení – možno nejakým kvalitnejším primátom.

Darwin vytyčuje križovatku. Je darvinizmus ako neochvejne tvrdia niektorí autori nevyhnutne ateistický? Pred Darwinom, trvá na svojom Dawkins, bolo možné vnímať svet ako niečo, čo naplánoval Boh ; po Darwinovi môžeme hovoriť iba o „ilúzii plánu“. Niektorí však trvajú na tom, že veci zrejme majú „účel“, a ako argument uvádzajú jasný plán vecí. Ako inak môžeme vysvetliť rozsiahle a zložité štruktúry (napríklad štruktúru ľudského oka), ktoré pozorujeme v prírode? Dawkinsovu odpoveď na uvedené otázky nájdeme predovšetkým v dvoch jeho dielach : The Blind Watchmaker (Slepý hodinár) a Climbing Mount Improbable (Výstup na horu nepravdepodobnosti). Hlavným argumentom, spoločným pre obe diela, je tvrdenie, že zložité veci sa po dlhé časové obdobia vyvíjajú z jednoduchých začiatkov. „Ilúzia plánu“, dokazuje Dawkins, vzniká preto, lebo intuitívne pokladáme štruktúry za príliš zložité, aby sa mohli objaviť náhodne. Skvelým príkladom je ľudské oko, ktoré niektorí obhajcovia božského plánu a priamo osobitného stvorenia sveta uvádzajú ako spoľahlivý dôkaz existencie Boha. Dawkins rozhodne ukázal, že to, čo dnes poznáme z histórie a čo vieme o súčasnom stave živých organizmov, môžeme úplne prirodzene opísať pomocou prírodných vied. Ale prečo to vedie k záveru, že neexistuje Boh? Za týmto argumentom sa skrýva obrovské množstvo zamlčaných a priori nespochybniteľných predpokladov, myslí si Mc Grath.

Treba zdôrazniť, že prírodné vedy nevedú ani k ateizmu, ani ku kresťanstvu. Vedecká metóda nie je schopná definitívne rozhodnúť o otázke Boha. Tí, čo veria, že existenciu Boha dokazuje, alebo vyvracia, presadzujú vedeckú metódu za hranicami jej platnosti a riskujú, že sa zneužije alebo zdiskredituje. Ak sa má otázka Boha nastoliť, musí sa nastoliť na inom základe. Julian Huxley hovorí, že „podstatou vedy, či už antickej alebo modernej, je agnosticizmus. Jednoducho znamená, že človek nesmie povedať, že niečo pozná alebo je o niečom presvedčený, ak pre tvrdenie, že pozná alebo je presvedčený nemá nijaké vedecké argumenty...“. Ak vedecká metóda nemôže dokázať ani vyvrátiť existenciu či povahu Boha, potom buď otázku odmietneme ako nezodpovedateľnú (preto sa Dawkins určite nerozhodne), alebo odpoveď na ňu budeme hladať v inej oblasti. Podstate veci sa však takto nevyhneme. Ak sa odpoveď sformulovala, nie je „výlučne individuálnou záležitosťou“, ale vecou logických a zásadných argumentov, ktoré sa posudzujú podľa všetkých kritérií uvažovania, používaných v tejto diskusii. Nie je to záležitosťou ľubovôle či rozmaru, ale intelektuálnej poctivosti s akou sa všetci účastníci diskusie – či už ateisti, teisti alebo kresťania – snažia ponúknuť „najlepšie vysvetlenie“ existujúcich faktov. Toto je elementárna filozofia vedy a nezmizne len preto, že ju Dawkins ignoruje, zdôrazňuje Mc Grath. Kresťanskí prírodovedci chápu hypotézu Boha tak, že poskytuje nový pohľad na prírodu a jej chápanie, navyše ich bádaniu poskytuje dodatočnú hĺbku. Iní uprednostňujú vysvetlenie sveta etsi Deus non daretur (akoby Boh nejestvoval), ak máme použiť obrat, ktorý spopularizoval holandský právnik Hugo Grotius (1583–1645). Údajná explanačná nadbytočnosť Boha však nijako nesúvisí s otázkou jeho existencie. Je to v súlade s kresťanskými, agnostickými i ateistickými výkladmi sveta. Ak existuje nejaký argument proti Bohu, musí pochádzať odinakiaľ. Náboženské názory Charlesa Darwina nájdeme v jeho statiach. V roku 1879, keď pracoval na autobiografii, o svojom osobnom náboženskom zmätku píše : „Môj úsudok často kolíše... Ani pri najväčších odchýlkach som nikdy nebol ateistom v zmysle popierania Boha. Myslím si, že vo všeobecnosti (a čoraz viac, čím som starší), ale nie vždy, by výstižnejším vyjadrením stavu mojej mysle bol agnosticizmus“. Kresťanská reakcia na Darwina bola väčšinou pozitívna. Počas tridsiatich rokov po uverejnení Darwinovho Pôvodu druhov mnohí jeho nové myšlienky prijali a vyhlasovali, že sú v úplnom súlade s kresťanskou teológiou. Mc Grath k tomu dodáva, že „je nanajvyš problematické predpokladať, že darvinizmus si vyžaduje ateizmus. Je historickým faktom, že najvzdelanejšie autority tých čias si nemysleli, že darvinizmus nesie so sebou ateizmus“. Preto môžeme darvinizmus pokladať za konzistentný s náboženským presvedčením, s agnosticizmom aj s ateizmom. Dawkins prezentuje darvinizmus ako intelektuálnu dialnicu vedúcu priamo k ateizmu. V skutočnosti sa však zdá, že intelektuálna trajektória, ktorú vytýčil Dawkins, napokon vyústila do zabehaných kolají agnosticizmu.

Jedným z ústredných motívov hľadania pravdy je potreba naučiť sa odlišovať bežnú „mienku“ od „poznatku“. Ako môžeme odlíšiť vieru, ktorá je oprávnená a starostlivo uvážená, od nepodloženej „mienky“? Korene tejto diskusie siahajú až k Platónovi a debata pokračuje dodnes. Kľúčová otázka – či už v prírodných vedách, vo filozofii, alebo v teológii – znie : aké podmienky musia byť splnené, aby sme dospeli k záveru, že daná viera je opodstatnená? Nedávno sa upriamila veľká pozornosť na spôsob ako si ľudia uchovávajú systém názorov. Výskumy v oblasti kognitivnej psychológie opakovane ukázali, že ľudia „majú tendenciu dôkaz vyhľadávať, interpretovať ho a odvolávať sa naň spôsobom, ktorý podporuje ich názory“ (Richard E. Nisbett and Lee D. Ross, Human Inference : Strategies and Shortcomings of Social Judgment). Interpretácia údajov je často silne ovplyvňovaná názormi bádateľa. Tieto skryté postoje sú často také hlboké, že ovplyvňujú spôsob, akým ľudia spracúvajú informácie a dospievajú k záverom. Tak náboženské, ako aj protináboženské názorové systémy sú často odolné voči všetkému, čo ich spochybňuje, podkopáva, oslabuje alebo popiera. Hlboko zakorenené východiská často spôsobujú, že skryté postoje sú „voči údajom takmer hluché“ (Nisbett and Ross, Human Inference). Tento problém sa však nevzťahuje iba na tých, čo veria v Boha. Mc Grath o tom píše : „Ako som zistil pri výskumoch počas prípravy mojej knihy The Twilight of Atheism (Súmrak ateizmu), ateistický svetonázor, rovnako ako náboženský, nemusí byť vždy podporený empirickými dôkazmi“. Dawkins má vlastné predstavy o tom, v čo veria pobožní ľudia, a tieto myšlienky neustále a zápalisto kritizuje : Na každého, kto nemá teologické vzdelanie môže takáto interpretácia urobiť dojem a priviesť ho k záveru, že náboženstvo malo a má veľa nedostatkov už v samých základoch. No, také názory existovali. Otázka však je, či sú podložené dôkazmi, pýta sa Mc Grath. Pod vierou „rozumiem slepú dôveru nepodloženú dôkazmi, dokonca dôveru navzdory dôkazom“ (Sebecký gén). Tento názor, po prvý raz vyložený v roku 1976, je prejavom jedného zo „základných presvedčení“ určujúcich Dawkinsov prístup k náboženstvu. Zdrvujúcej kritike podrobil intelektuálnu nezodpovednosť viery : „Viera predstavuje zbabelý únik, báječnú zámienku vyhnúť sa potrebe rozmýšlať a hodnotiť dôkazy. Viera je presvedčenie napriek dôkazom, dokonca možno v dôsledku ich nedostatku ... Viera neumožňuje obhájiť vlastný názor pomocou argumentov.“ Mc Grath hovorí, že vari najviac ho znepokojuje fakt, že „Dawkins podľa všetkého úprimne verí, že viera je naozaj , slepá dôvera ´ napriek faktu, že si takú definíciu neosvojil nijaký významnejší kresťanský autor.“ W. H. Griffith – Thomas (1861–1924), známy anglický teológ, uvádza definíciu viery, ktorá je typická pre každého kresťanského autora : „(Viera) ovplyvňuje celú povahu človeka. Začína sa rozumovým presvedčením založeným na primeranom dôkaze ; pokračuje dôverou srdca alebo citov založenou na presvedčení a je korunovaná súhlasom vôle, prostredníctvom ktorej sa presvedčenie a dôvera prejavujú v správaní“ (The Principles of Theology). Mc Grath hovorí, že vôbec nepochybuje, že Dawkins je presvedčený o argumente v prospech ateizmu. Lenže tento argument nie je všeobecne presvedčivý. Dawkins je nútený urobiť „skok viery“ od agnosticizmu k ateizmu, zodpovedajúci skoku, ktorí museli podstúpiť tí, čo podstúpili podobnú zmenu opačným smerom. Myšlienka, že ateizmus je forma viery, je jasná. Neznamená nič iné ako tvrdenie, o ktorom každý vie, že je pravdivé : že záležitosti, ktoré sú v živote skutočne dôležité, sa nachádzajú za hranicami zjavných dôkazov. Sotva bude niekto schopný vyriešiť otázku existencie Boha s úplnou určitosťou. Jednoducho nepatrí do kategórie otázok, či je Zem plochá, alebo či DNA má tvar dvojitej skrutkovice. Skôr sa ponáša na otázku, či je demokracia lepšia ako totalitný režim. Nedá sa vyriešiť nástrojmi vedy – to však nebráni, aby sa ľudia dopracovali k vlastným názorom na danú vec. Ani to neznamená, že ich rozhodnutia o podobných záležitostiach sú iracionálne. Bude sa musieť Darwinova teória jedného dňa radikálne modifikovať, alebo dokonca opustiť, takže ju stihne osud mnohých iných vedeckých teórií z minulosti? A čo sa potom stane so sebavedomými vyhláseniami o zmysle života, formulovanými na jej základe? Problém sa týka nevyvrátiteľného historického faktu, že „existujúce dôkazy“ sú podmienené momentálnou situáciou. Dôkazy, ktoré budú mať k dispozícii nasledujúce generácie – napríklad vďaka technickému pokroku - , si môžu vynútiť radikálnu revíziu našich teoretických poznatkov, konštatuje Mc Grath.