Gilles Lipovetsky : Éra prázdnoty. Úvahy o současném individualismu. Praha : Prostor, 2003, 311 stran.

Kniha Gillesa Lipovetskeho s názvom Éra prázdnoty pojednáva o súčasnom individualizme. Autorove úvahy spája ústredná myšlienka, že čím viac sa rozvinuté demokratické spoločnosti vyvíjajú, tým je k ich pochopeniu nevyhnutnejšia určitá nová logika, ktorú nazýva procesom personalizácie. Zmysel procesu personalizácie spočíva v zásadnom rozchode s počiatočnou fázou moderných spoločností, spoločností disciplinovane demokratických, univerzálne rigoristických, ideologicky donucovacích.

<img vspace="10" hspace="10" border="1" align="right" style="width: 212px; height: 332px;" alt="" src="http://umlaufoviny.com/www/res_publica/Redakcni_system/clanky/image/712_Lipovetsky_prazdnota.jpg" /> Mnohoznačný pojem postmodernizmu, ktorý sa na intelektuálnej a umeleckej scéne objavil v poslednom desaťročí dvadsiateho storočia, Lipovetsky poníma ako „pomalý a zložitý globálny prechod k novému typu spoločnosti, kultúry a človeka, k typu vznikajúcemu z modernej éry, ktorej je pokračovaním“. Viac než sto rokov otriasa kapitalizmom hlboká a otvorená kultúrna kríza, ktorú je možné zhrnúť jedným slovom : modernizmus. Ide o nový umelecký trend spočívajúci v prelomoch a diskontinuite, vychádzajúci z popierania tradície, z kultu novosti a zmeny. Moderný štýl života vyplýva nielen zo zmenenej citlivosti, za ktorú vďačíme umelcom z čias pred sto a viac rokmi, ale hlbšie z transformácie kapitalizmu, ku ktorej došlo pred šesťdesiatimi rokmi. Spoločným vplyvom modernizmu a masovej spotreby vtedy vznikla kultúra zameraná na napĺňanie nášho Ja, na spontánnosť a na poživačnosť. Hedonizmus sa stáva „osou“ modernej kultúry, ktorá je teraz v otvorenom protiklade k ekonomickým a politickým trendom. Technicko-ekonomický systém alebo sociálna štruktúra ( organizácia výroby, technológia, socioprofesná štruktúra, rozdelovanie tovarov a služieb ) sa riadi funkčnou racionalitou, to znamená účinnosťou, prospešnosťou, záslužnosťou, produktivitou. Naopak základný princíp, ktorým sa riadi sféra moci a sociálnej spravodlivosti, je rovnosť. Požiadavka rovnosti sa stále rozširuje. Je to doba „participačnej demokracie“. Výsledkom toho všetkého je, že sa všetky tri roviny vzájomne rozchádzajú, že medzi nimi vzniká štrukturálne napätie, lebo sú založené na protikladných princípoch : na hedonizme, účinnosti a rovnosti. Za týchto okolností nemožno moderný kapitalizmus považovať za niečo jednotné, ako to robí väčšina sociologických analýz. Už viac než sto rokov sa rozpor medzi zmienenými troma sférami prehlbuje, dochádza zvlášť k hlbokému rozporu medzi sociálnou štruktúrou a rozporuplnou kultúrou rozvoja slobody nášho Ja, konštatuje Lipovetsky. Podľa neho analýza modernej spoločnosti ako „rozchodu rôznych rovín“, je presná len čiastočne. Z pohľadu dlhšieho časového obdobia treba povedať, že umelecký modernizmus a rovnosť nie sú v žiadnom nesúlade, ale že oba sú súčasťou tej istej demokratickej a individualistickej kultúry. Modernizmus je len jednou z podôb rozsiahleho dlhodobého procesu, ktorý viedol ku vzniku demokratických spoločností založených na zvrchovanosti jedincov a ľudu, spoločností vymanených z dedičnej hierarchie a zo zväzujúcich tradícií. Je v kultúrnej rovine pokračovaním procesu, ktorý sa v rovine politickej a právnej jasne prejavil koncom 18. storočia. Je dovŕšením revolučného demokratického procesu, ktorý umožnil vznik spoločnosti, ktorá nemá božské základy, a ktorá je výlučne výrazom vôle ľudí, považovaných za seberovných. Modernizmus sa mohol objaviť len vďaka určitému spoločenskému a ideologickému trendu, ktorý bol natoľko pružný, že umožnil vznik rôznych kontrastov, protikladov a rozdielností. Lipovetsky hovorí : „Vďaka individualistickej revolúcii je prvý raz v dejinách človek rovný všetkým ostatným, vnímaný a sám seba vníma ako konečný cieľ, je chápaný osamotene, a získava právo na slobodné disponovanie sám so sebou, čo bolo podnetom k modernizmu. ( .... ), jedinec zameraný na seba a uvažujúci o sebe oddelene od ostatného sveta, prerušuje reťaz generácií. Minulosť a tradície strácajú príťažlivosť. Jedinec považovaný za slobodného už nie je povinný uctievať svojich predkov, ktorí obmedzujú jeho absolútne právo byť sám sebou. S touto diskvalifikáciou minulosti súvisí vznikajúci kult novosti a súčasnosti.“ Keď začne prevládať ideál osobnej nezávislosti, sú všetky školy, ktoré boli konečnou autoritou, všetka ustálenosť štýlu, všetko lipnutie odsúdené ku kritike a k prekonaniu. Požiadavka novosti je potom nástrojom, ktorým sa individualistická spoločnosť chráni pred znehybnením, pred opakovaním, jednotou, pred vernosťou majstrom a samej sebe, a to preto, aby kultúra bola slobodná, pluralitná, a kinetická. Moderní ľudia vytvorili pojem slobody bez hraníc, čím je možné vysvetliť, čo nás odlišuje od klasického humanizmu. Renesancia sa domnievala, že človek sa pohybuje v nemennom a geometrickom svete so stálymi vlastnosťami. Vonkajší svet bol síce nekonečný a otvorený ľudskej činnosti, ale bol podriadený pevným, večným zákonom, ktoré človek mohol len zaznamenať ( P. Francastel, Peinture et société ). Pre stúpencov moderných smerov je predstava skutočnosti vnucujúca ľuďom svoje zákony nezlučiteľná s hodnotou individuálnej, bytostne slobodnej monády ( jedinca ). Moderná sloboda, ktorá je výzvou zákonom, skutočnosti i zmyslu, nehodlá pripustiť, že by mala dajaké medze. Prejavuje sa prehnaným popieraním heteronómnych pravidiel, a zároveň nezávislou tvorbou, vytvárajúcou svoje vlastné zákony. Všetko, čo vystupuje ako nedotknuteľná nezávislosť, a všetko čo a priori predpokladá dajakú podriadenosť,nakoniec musí podľahnúť pôsobeniu individuálnej autonómie. Sloboda už nie je prispôsobenie alebo obmeňovanie tradície, ale vyžaduje rozchod s vžitými zákonmi a významami, nezávislosť na nich a ich ničenie, vyžaduje suverénnu tvorbu, invenciu bez vzorov. Tak ako si moderný človek vydobyl právo slobodne disponovať sám so sebou v súkromnom živote a rozhodovať o povahe moci a zákona, získava aj moc demiurga usporiadať tvary slobodne, len podľa vnútorných zákonov, vlastných danému dielu bez ohľadu na to, čo existovalo predtým, tvorenie sa stáva vedomou operáciou ( Kandinskij ). „Modernizmus – spoločnosť, ktorú je treba vymyslieť, súkromný život, ktorý je treba riadiť, kultúru, ktorú je treba vytvoriť a zbaviť ustálenosti – nemožno chápať nezávisle na slobodnom jedincovi, ktorý má svoj počiatok sám v sebe“, vysvetľuje Lipovetsky. Modernistická kultúra, svojím zameraním univerzalistická, zároveň podlieha procesu personalizácie, inými slovami, tendencii zmenšovať alebo rušiť stereotypnosť ľudského Ja, skutočnosti a logiky, tendencii rozpúštať svet protikladov. Protikladu medzi subjektívnym a objektívnym, protikladu medzi skutočnosťou a imaginárnom, medzi bdením a snením, krásou a ošklivosťou, rozumom a bláznovstvom, a to preto, aby sa duch oslobodil, unikol rôznym obmedzeniam a tabu, aby sa uvoľnila predstavivosť, aby bytie a tvorba boli opäť plné vzrušenia. Nejde vôbec o stiahnutie sa do seba, ale o revolučný zámer namierený proti tyranizujúcim bariéram a odlišnostiam neľudského života, o snahu personalizovať jedinca od základu, o snahu stvoriť nového človeka, ktorý bude otvorený skutočnému životu. Vo svojej počiatočnej revolučnej fáze sa tu prejavuje proces personalizácie, ktorý rozkladá všetko, čo je pevne dané, a utvrdzuje idiosynkráziu každého jedinca, hovorí Lipovetsky.

Postmoderný vek vôbec neznamená diskontinuitu vo vzťahu k modernizmu, znamená naopak pokračovanie a zovšeobecňovanie jednej z jeho základných súčastí, procesu personalizácie, a zároveň postupné redukovanie jeho inej tendencie, disciplinárneho procesu. Preto Lipovetsky nesúhlasí s najnovšími názormi, ktoré súčasnosť považujú za niečo v dejinách absolútne nového, a argumentujú pritom buď neurčenosťou a napodobňovaním ( J. Baudrillard, Ľ Echange symbolique et la mort ) alebo stratou legitimity metapríbehov ( J. – F. Lyotard, La Condition post – moderne ). Z krátkodobého hľadiska, keď nie sú viditeľné historické súvislosti, sa postmoderný zlom preceňuje, stráca sa zo zreteľa skutočnosť, že stále, hoci inými prostriedkami, pokračuje v storočnom diele moderných demokraticko – individuálnych spoločností. Postmodernizmus so svojím kultúrnym a politickým radikalizmom, a silným hedonizmom, prejavil svoje hlavné znaky v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Študentské nepokoje, kontra – kultúra, móda
marihuany a LSD, sexuálna revolúcia, ale aj filmový a časopisecký porno-pop, a stúpajúca vlna násilia a krutosti vo filmoch – bežná kultúra sa naladila na vlnu slobody, rozkoše a sexu. Hedonická a psychodelická masová kultúra sa revolučne len tvári. „V skutočnosti išlo len o rozšírenie hedonizmu päťdesiatych rokov a o demokratizáciu neviazanosti, ktorú už dávno praktizovali určité vrstvy vyššej spoločnosti“, upozorňuje Lipovetsky. Z tohto hľadiska znamenajú šesťdesiate roky ( minulého storočia ) „začiatok a koniec“. Koniec modernizmu. Šesťdesiate roky boli posledným prejavom útoku na puritánske a utilitárske hodnoty, posledným hnutím kultúrnej revolty, tentoraz masovej. Zároveň to bol začiatok postmodernej kultúry, teda kultúry bez skutočnej inovácie a trúfalosti, kultúry, ktorá len demokratizuje hedonizmus a prehlbuje tendenciu prebúdzať najhoršie sklony, skôr než sklony najušlachtilejšie. Tento rozbor postmodernizmu je poznačený neopuritánskym odporom, konštatuje Lipovetsky. Pojem „postmodernizmus“ je treba chápať jednak ako kritiku posadnutosti inovovaním a prevratnosťou za každú cenu, a jednak ako rehabilitáciu toho, čo modernizmus potlačil – tradícií, lokálnych hodnôt. Cieľom postmodernizmu nie je ani zničenie moderných foriem, ani oživenie minulosti, ale pokojné spolužitie rôznych štýlov, tlmenie tradičného protikladu medzi tradíciou a modernosťou, odstránenie rozporu medzi lokálnym a medzinárodným, zrušenie nutnosti rozhodnúť sa buď pre figurálne alebo pre abstraktné umenie. „Cieľom je celkové uvoľnenie umeleckého priestoru a zároveň aj uvoľnenie spoločnosti, kde sa už nenosí prísna ideológia, kde inštitúcie fungujú na základe volitelnosti a spoluúčasti, kde sa úlohy a identity miešajú, kde sú ľudia nestáli a tolerantní. ( .... ) Postmodernizmus je záznamom a prejavom procesu personalizácie, ktorý je nezlučiteľný s akoukoľvek formou vylučovania alebo nariaďovania, a preto namiesto autority vopred daných obmedzení zavádza slobodný výber, miesto neoblomnej , správnej línie´, koktajl podľa vlastnej fantázie“, vysvetľuje Lipovetsky. Postmodernizmus odstránil podvratný náboj modernistických hodnôt a nastolil eklektizmus kultúry. Najzvláštnejšie v tejto celoplanetárnej dobe je „návrat k posvätnosti“. Úspech orientálnych múdrostí a náboženstiev ( zen, taoizmus, budhizmus ), rozličných ezoterizmov a európskych tradícií ( kabala, pythagoreizmus, teozofia, alchýmia ), intenzívne štúdium Talmudu a Tóry v ješivách ( židovských školách ), rastúci počet siekt. Nesporne ide o výrazný postmoderný jav, evidentne v rozpore s osvietenstvom, s kultom rozumu a pokroku. V prvom rade je treba si uvedomiť skutočnú povahu súčasného záujmu pre rôzne formy posvätna. Ľudia sú veriaci, ale akosi podľa vlastného výberu. V niektoré dogmy veria a iné odmietajú. Miešajú evanjelium s koránom, s budhizmom alebo so zenbudhizmom – aj duchovnosť prešla do kaleidoskopického veku, supermarketov a samoobslúh. Nestálosť zasiahla posvätno rovnako ako prácu alebo módu. Môžete byť istý čas kresťan, potom budhista, niekoľko rokov prívrženec Krišnu alebo žiak Maharádžu Dží. Duchovná obroda zo žiadnej tragickej neprítomnosti zmyslu, nie je reakciou na nadvládu technokracie. Je vedená postmoderným individualizmom a preberá jeho premenlivú logiku. Príťažlivosť posvätna je neodmysliteľná od narcistickej straty podstaty, od pružného jedinca hľadajúceho seba samého, bez orientačných bodov a bez istôt, aj keby to boli len istoty poskytované vedou. Príliš sa nelíši od krátkodobého, aj keď intenzívneho, nadšenia pre určitý šport, dietu, alebo techniku partnerskej komunikácie, vysvetľuje Lipovetsky.

Lipovetsky objasňuje čo mal na mysli, keď hovoril o novom usporiadaní individualizmu, alebo ešte radikálnejšie o „druhej individualistickej revolúcii“. Píše : „Chcel som pomenovať historický zlom, ktorý vo vývoji sociálnodemokratického štátu spôsobila masovo – konzumná a komunikačná revolúcia. Objavili sa nové hodnoty, ktoré celkom zmenili diskurz, spôsob života, vzťah k súkromným a verejným inštitúciam. Hrdinský a moralizujúci disciplinárny a aktivistický individualizmus bol vystriedaný hedonickým a psychologickým individualizmom podľa vlastnej volby, ktorý z najvnútornejšieho naplnenia robí „hlavný účel našej existencie“. Druhá individualistická revolúcia – rozpad veľkých spoločenských zámerov, odstraňovanie spoločenskej identity a zánik donucovacích foriem, kult slobodného sebaurčenia v rodine, náboženstve, sexualite, športe, móde i politickej a odborovej príslušnosti – realizovalo liberálny ideál sebaurčenia v každodennom živote, tam, kde predtým hodnoty a inštitúcie jeho rozvoju bránili. A ako sme na tom v súčasnosti ? Keď hľadíme s odstupom, ladenie kultúry sa celkom zmenilo. Pritom z bližšieho pohľadu konkrétneho správania sa hedonické túžby i liberálna dynamika individualistických prejavov vyvíjajú ďalej rovnako. Liberálny individualizmus nezanikol, len nastúpil cestu preberania zodpovednosti, aj keď niekedy s moralizujúcou príchuťou. Po individualizme porušujúcom pravidlá, nastala doba individualizmu „dobre temperovaného“, nepoddávajúceho sa žiadnemu odsudzovaniu niečích prianí, ale starajúceho sa o „vlastný“ verejný priestor. Týmito slovami končí svoje podnetné úvahy Lipovetsky.