Józef Tischner : Ako žiť ? Uvedenie do kresťanskej etiky. Bratislava : Serafín, 2005, 124 strán.
Už dlhší čas narastá v diskusiách na etické témy hlboká potreba prinavrátenia náležitých práv slovu tvorenie. Ide o to, aby sa dodal výraz elementárnej skúsenosti, že ľudský etos je vo svojej najfascinujúcejšej modifikácii etosom tvorivým a nie reprodukovaným (Józef Tischner).
<img vspace="10" hspace="10" border="1" align="right" style="width: 250px;" alt="" src="http://umlaufoviny.com/www/res_publica/Redakcni_system/clanky/image/727_Tischner.jpg" /> Jestvuje v nás cit pre povinnosť, ktorý nás k niečomu núti. Spája náš život s dajakou hodnotou. Čo je to hodnota ? Odkiaľ sa vzala ? Ako ju pomenovať ? Nie je ňou predsa ani to, čo je výhodné, ani to, čo je príjemné, ani to, čo si slobodne vyberáme. V čom je teda tá hodnota ? Kresťanská etika odpovie poukázaním na dve základné sféry hodnôt : podľa nej je najvyššou hodnotou Boh a človek, hovorí Tischner. Boh je najvyššou a absolútnou hodnotou, ktorá v človeku vyvoláva rôzne etické povinnosti a stanoví záväzok všetky ich plniť. Boh je najvyššou etickou hodnotou, lebo je najväčším dobrom. Tam pramení staré prikázanie : „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom a zo všetkých síl.“ Tieto slová neznamenajú nič iné, ako to, že : „dobré je to, čo nás skutočne vedie k Bohu, zlé je to, čo nás od neho vzďaľuje“, vysvetľuje Tischner. Druhá etická zásada sa zakladá na druhej hodnote : na človeku. A na tejto skutočnosti sa zakladá druhá poučka kresťanskej etiky : Miluj svojho blížneho, ako seba samého. Vývoj človeka od jedinca k osobnosti prebieha vďaka tomu, že človek upriami svoj život na najvyššiu hodnotu, čiže na Boha, a vďaka tomu dá druhému to, čo mu patrí. A tak môžeme uviesť definitívnu hlavnú morálnu zásadu, na ktorej je postavená celá etika : dobré je to, čo je priaznivé pre zdokonalenie ľudskej osoby, zlé je to, čo jej dokonalosť znižuje. Tischner upozorňuje na jedno potrebné : Nezabúdať, že v každom tichom „musí sa“ znie náročná výzva, aby sme sa zbavili toho, čo je neľudské, a stali sa úplnymi ľuďmi. Jednoducho pravdivými ľuďmi.
V kresťanskej etike sú isté zákazy. Opisujú okruh našej ľudskosti, ktorý musíme zanechať. Etické zákazy sa vzťahujú na to, čo tvorí ilúzia, klam, vidina. Tak či onak – to všetko raz odpadne. Druhým aspektom kresťanskej etiky je príkaz. Aký je zmysel týchto príkazov? Človek ustavične dozrieva. Bez prestania sa rozvíja. Etické príkazy preňho vytyčujú určitú trasu tohto vývoja. Kto postupuje podľa nich, nadobudne seba samého, a obohatí sa o vnútornú pravdu. Takto vidíme, ako sa pred nami črtajú dve funkcie etických noriem. Z jednej strany označujú to, čo stojí za hranicou ľudskosti, z druhej strany načrtávajú pozitívny obrys tej ľudskosti, ktorá sa má v nás stelesniť, konštatuje Tischner. Píše : „Preto je etický život vo svojej podstate istým tvorením.“ Človek, ktorý ide za Božím hlasom, hlasom svojej ľudskej prirodzenosti a hlasom svedomia – vyjadrené slovami apoštola Pavla – oblieka sa do nového človeka. „Nový človek“ je stelesnením autentickej lásky človeka k človeku a v konečnom dôsledku k Bohu. V konaní dobra je veľkodušný. Nehľadá u niekoho odmenu za to, čo koná z lásky. To znamená : „Miluje, lebo treba milovať. Koná dobro, lebo treba činiť dobro“, zdôrazňuje Tischner. Postoj veľkodušnosti svedčí o hĺbke nášho etického života, lebo vyjadruje dôsledky. Keď človek koná dobro, treba, aby bol v jeho konaní dôsledný. Keď sa dobro nekoná dôsledne, v podstate sa nekoná vôbec.
„Čnosť “ – toto slovo je dnes vyradené. Aký význam má čnosť pre život človeka? V istom zmysle možno o človeku povedať, že on nie je, lež že sa ustavične len stáva. Vďaka svojím slobodným rozhodnutiam, vďaka pociťovaným hodnotám, vďaka tisícom začínajúcich činností, človek neprestajne tvorí seba samého. Jeden sa stal lekárom, iný tesárom, ďalší matematikom. Stalo sa tak preto, že si zvolí a nadobudol schopnosti primerané danému povolaniu. Vďaka zručnostiam etického charakteru, to znamená vďaka čnostiam, sa človek stáva osobou etickou (morálnou), človekom dostatočne vnímavým na svet etických hodnôt, ktorý ho obklopuje, a s dostatočnou zásobou uspokojivo uchopených etických zručností, aby bolo možné garantovať, že ani v budúcnosti nesklame. Čnosti človeka, to je stelesnená etika. Vďaka čnostiam prestáva byť etika teóriou, a stáva sa skutočnosťou. Vďaka čnostiam aj človek prestáva byť neurčitou plazmou, ktorej pohyby sú podriadené vplyvom okolia, ale stáva sa plne autonómnou osobou. Čnosť je zvláštne miesto, v ktorom sa navzájom prelínajú na jednej strane stelesnená etika, na druhej ľudská osoba pretvorená v osobnosť. Jestvuje však ešte istá zvláštna os, okolo ktorej sa vytváranie osobnosti v človeku otáča. Tou je Kristus, hovorí Tischner a dodáva : „A tak stojí pred nami samotné jadro, konečný zmysel nášho etického života : cez etický život každého z nás sa má uskutočniť ustavičné zjavovanie sa Krista ľuďom, Krista žijúceho v nás svojím a naším životom.“
Biblický príbeh o Abrahámovi a Izákovi je najhlbším prameňom, ktorý hovorí o láske Boha. Na začiatku sa celá úloha predstavila Abrahámovi ako alternatíva : alebo – alebo. Boh alebo syn. Alebo miluješ syna a si nepriateľom Boha, alebo miluješ Boha a si nepriateľom syna. Namiesto toho je vyriešenie problému iné : „budeš milovať syna, lebo miluješ Boha“, vysvetľuje Tischner. Človek má vlastne len jednu lásku, lásku Boha. Ak touto láskou nezahŕňa ľudí, ktorí sú Božími synmi a dcérami, nemiluje skutočne, ani Boha, ani človeka. Boh učí človeka hlbokej všeobjímajúcej láske. Božia láska je skutočnosť, ktorú človek v sebe spracúva počas celého života. Božia láska v nás dozrieva ako zrno, ako ovocie, ako všetko, čo žije a rastie. Božia láska vyžaduje obetu. Príde chvíľa, keď budeš musieť v mene Božej lásky zanechať možno malú, možno aj veľkú vec, ale zavše vec cennú, akési „dieťa“, ktoré je drahé tvojmu srdcu. Láska vyžaduje obety. A vtedy bude v tvojom živote všetko temné. Žiadna rada, nijaká útecha, žiadne poznanie. Príde náročná cesta na horu obetovania. Úplná temnota. Láska zažiada vrhnúť sa do temnoty. Bude sa ti zdať, že je to už koniec, a potom príde rozuzlenie. Dôležité je len to, aby sa človek chcel vrhnúť do temnoty. Izák sa vrátil k Abrahámovi – vráti sa aj k tebe. Čokoľvek bolo dobré a bolo obetované Bohu, sa vráti. Boh nie je skúpy. Dáva viac, než zoberie. Láska, ktorou obetuješ Bohu, je napokon len vďačnosťou, konštatuje Tischner.
O tom, že každý človek miluje seba samého, nepochybuje nik. O človeku sa hovorí, že aby žil, musí sa rozvíjať. Ktokoľvek vykročí mimo zákona všeobecného rozvoja, toho život vylúči z hry, odstaví na vedľajšiu koľaj, a odsúdi na postupné zomieranie. Rozum človeka sa ustavičným úsilím snaží dosiahnuť takú dokonalosť, ktorá mu umožní získať pravdu o živote a o svete. Vôľa človeka stále mužnie, prekonáva prekážky stojace v ceste, a tak čoraz silnejšie oslobodzuje od slepých pudov. Takže ľudské pripútanie sa k radosti s vekom doznieva : od záľuby v hračkách, cez záľubu v úspechu, až po zahĺbenie sa do Boha. Všetky tieto prejavy dozrievania človeka majú svoj prameň v láske k sebe samému. Len vtedy môže podstúpiť námahu dozrievania, ak sám seba miluje. Ale jestvuje ešte dôležitejší prameň tejto lásky: je ním láska Boha k nám, pripomína Tischner. Keď človek stratí zvyšok lásky k sebe samému, zdá sa mu, že je len blatom. Vtedy sa takisto stráca aj sebaúcta. Človeka sa zmocňuje temnota. Prečo je to tak? Prečo my nesmieme vidieť v sebe iba samé blato? Lebo v temnote planie iskra Božej lásky k nám. Dokonca aj keby človek siahol na dno pohŕdania sebou samým, Boh ho bude naďalej milovať. „Pretože Boh si človeka váži, človek nemôže strácať sebaúctu. Ľudská láska k sebe samému je zlatým stredom nachádzajúcim sa medzi sebazbožňovaním a nenávisťou k sebe, medzi pokušením Judáša a pokušením deviatich malomocných. Zbožňovať seba znamená stavať seba na miesto Boha. Nenávidieť seba znamená odmietať tú lásku, ktorou nás Boh obdaril. Skutočná láska k sebe samému sa nachádza uprostred,“ vysvetľuje Tischner.
Henri Bergson rozlíšil dva druhy mravnosti: mravnosť uzavretú a mravnosť otvorenú. Uzavretú mravnosť buduje rozum pri formulovaní pravidiel rozvoja, ktorých posledným cieľom je slúžiť spoločenskému organizmu, aby sa nerozpadol vplyvom egoizmu jednotlivcov a následkom tlaku nepriateľských síl pôsobiacich zvonku. Uzavretá mravnosť má defenzívny charakter. Stojí v obrane integrálnosti spoločenskej skupiny, ktorá ju vytvorila. Hovorí: „nezabíjaj“, ale zákaz sa týka výlučne príslušníkov vlastného národa, prostredia. Uzavretá mravnosť je prejavom snahy, aby záujem celku rozšíril svoju moc na záujem časti. Pravidlo sa stáva rozmnožovaním činov, ktoré sa už raz uskutočnili, overili v spoločenskej aj dejinnej praxi. „Nezabiješ.“ Ale prečo ? Lebo Kain zabil. Ak zabiješ, tvoj život sa stane vyhnanstvom Kaina. Inak je to s mravnosťou otvorenou. Tá objavuje nové hodnoty, tvorí čosi, čo ešte nebolo, neraz musí odignorovať tradičné zákony, väčšmi než rozumom sa riadi intuíciou, ktorá vníma to, čo sa vymyká schémam rozumu. Priznáva právo každému činu na to, aby sa sám odôvodnil svojou kvalitou, bez odvolávania sa na rozum a vonkajšie pravidlá. Je rozhodnutá pre etos veľkých morálnych tvorcov ľudskosti: pre etos Ježiša, Františka z Assisi, mystikov. Podľa Tischnera „obe mravnosti sa ovplyvňujú: intuícia tlačí rozum, aby sa otvoril, rozum tisne intuíciu k rešpektovaniu ustáleného spoločenského poriadku. Človek potrebuje obe mravnosti. Ide však o to, aby ich navzájom zosúladil do múdrej harmónie.“ Etika sa zvyčajne obracia k človeku s dajakým viac či menej výrazným apelom, ktorý ukazuje, čo človek musí robiť, a čo robiť nemusí. Ľudovo hovoríme, že etika chce „riadiť naše správanie“. Ale takéto konštatovanie nie je úplné. Neznamená to, že „konania“ sú pre etiku čímsi ľahostajným, ale že etika chce apelovať hlbšie k prameňom, z ktorých pochádzajú naše činy. Čo teda stvárňuje etika ? Stvárňuje náš „spôsob života“ ( spôsob existencie ). Spôsob existencie je tesne zviazaný s „postojom“ človeka. Máme dojem, akoby spôsob existencie bol v nás niečim trvalejším než postoj, čímsi pôvodnejším, miestom, kde sa postoje vytvárajú a zanikajú. Postoje sa pominú, ale spôsob existencie zostáva. Etika svojím apelom idúcim do hĺbky človeka, chce zmeniť ľudské spôsoby existencie. Vyzýva ho, aby odhalil, čo je jeho etosom, a aby to, čo odhalil, spravil vlastným spôsobom existencie. Objaviť svoj etos znamená v istej miere prestať rozmnožovať stereotypy. A prestať množiť stereotypy znamená v istej miere sa zmôcť na nejakú tvorbu. Človek idúc vlastnými cestami, buduje svoj etos. Človek, ktorý je oddaný etickému zákonu praxis, sa stará predovšetkým o to, aby spôsob jeho existencie podliehal etosu konkrétneho dobra, keď mu rozum a najmä jednoduchá bezprostredná intuícia hovorí, že je tu „nedostatok príslušného dobra“, hovorí Tischner. Píše: „Gesto Františka z Assisi, ktorý si zamiluje chudobu, a preto vráti otcovi svoje šaty, je neopakovateľné, a predsa vydáva svedectvo o niečom, čo je univerzálne. Podobne krok kňaza Kolbeho, ktorý odchádza do cely smrti namiesto priateľa z koncentračného tábora.
Nadarmo by sme sa snažili ich činy odvodzovať zo ,všeobecných zásad´. Zbytočne by sme sa usilovali ,zdôvodniť´ ich ,rozumovými pravdami´. Sú slobodným a odhaľujúcim svedectvom niečoho, čo je hodnotou samo pre seba. Ich etos v nás pulzuje, mimovoľne sa podriaďujeme jeho pretvárajúcemu pôvabu.“
Blahoslavenstvá, ktoré vyhlásil Kristus v reči na vrchu, otvárajú novú epochu v dejinách ľudskej morálnej citlivosti. Nie sú zostavením príkazov a zákazov. Sú výzvou otvorenej mravnosti, pozývajú človeka, aby uskutočnil zásadnú premenu spôsobu svojej existencie. Výzva nehovorí, čo musí byť a čo nemusí, čo treba robiť a čo netreba, hovorí o tom, čo skutočne je. Výzva vzniká z objavenia hlbšej pravdivejšej skutočnosti, ktorá spočíva pod vrstvou predstáv, ktorým by vyhovovalo nepriznávať ich. Vlastne je blahoslavená ona, vysvetľuje Tischner. Blahoslavenstvá odkrývajú nový priestor ľudského sveta, odkrývajú ho spôsobom nadšenia. Vďaka tomu sa môže prebudiť naše svedomie. A hoci ho netvoria žiadne zákazy, ani príkazy, je prameňom zvláštneho pohybu, ktorý ako „závan“ unáša ľudského ducha na stranu porozumenia toho, čo skutočne je. Na tejto ceste sa hodnota prevteľuje do existencie. Týmito slovami končí svoje podnetné úvahy Tischner.