Anselm Grün: Co je duše

Anselm Grün, Wunibald Müller: Co je duše. Moje tajemství – moje síla. Brno: Cesta, 2010, 118 strán.

<img hspace="10" border="1" align="right" vspace="10" alt="" src="http://umlaufoviny.com/www/res_publica/Redakcni_system/clanky/image/748_Mueller_duse.jpg" /> „V tejto knihe chceme sledovať tajomstvo duše, ako sa s ním stretávame v Biblii, duchovnej tradícii, poézii, hĺbkovej psychológii, psychoterapeutickej práci, a v konkrétnych skúsenostiach nášho života. Priali by sme si, aby náš rozhovor viedol čitateľov k vnútornému dialógu a otvoril im oči pre tajomstvo ich duše, života a pre tajomstvo Boha, ktorý sídli v hĺbke nášho vnútra. Nech ich tento text povzbudí, aby dokázali dôverovať svojej duši, odovzdať sa jej vedeniu, aby tak sila a dynamika, ktoré z nej vychádzajú, spravili ich život plodným“ (Anselm Grün,Wunibald Müller).

WUNIBALD MÜLLER: Pre hĺbkového psychológa C. G. Junga je duša liečivá inštancia, ktorá v nás skryte pôsobí. Preberá vedenie v našom živote tam, kde naše vedomé „Ja“ zlyháva. Vytvára vzťah k nášmu náboženskému svetu.

ANSELM GRÜN: C. G. Jung vytýka niektorým psychologickým školám, že vraj sú „psychológiou bez duše“. Hovorí o duši: „Duša ako odraz sveta a človeka je tak rozmanitá, že ju môžeme pozorovať a posudzovať z nekonečného množstva strán.“ A Jung to robí – posudzuje výrazy, ktoré fenoménu duše dali rôzne jazyky. Domnieva sa, že slovo „duša“ pochádza z gótskeho slova „saiwala“ a znamená „pohyblivý, farebný“. Duša je sila, ktorá sa pohybuje, možno životná sila. Grécky termín pre dušu – „psýché“ môže označovať motýla. To však súvisí s výrazom „psycho“ to znamená „vdýchnuť, dýchať “. Latinské označenie pre dušu – „anima“ – pochádza z gréckeho slova „anemos“, to znamená „vietor“. Duša teda môže byť vždy vnímaná v úzkej súvislosti s dychom. Niektoré národy chápu dušu ako neviditeľné dýchanie tela.

WUNIBALD MÜLLER: Ja spájam s dušou tiež hĺbku. V každom z nás jestvuje akási nekonečná hĺbka, porovnateľná s morom, ktorého rozmery nevieme posúdiť. Nemecké slovo „Seele“ (= duša) to tiež naznačuje. Je etymologicky príbuzné s výrazom „See“ (= jazero, more), a v základnom význame znamená „to, čo náleží k jazeru“. A toto jazero zdielam s ostatným ľudstvom. „Sme časťou kolektívnej pamäti, ku ktorej sa všetci obraciame. Nevedome sme spojení so všetkými ostatnými“, vyslovujú v knihe „Die Seele ist ein Feld“ (Duša je pole) autori Rupert Sheldrake a Matthew Fox. Keď som v styku so svojou dušou ako hĺbkou v sebe, vtedy ju vnímam.

ANSELM GRÜN: V mytológii je duša často zobrazovaná ako žena. Zrejme bola duša chápaná ako niečo nežné a vzácne, čo musí byť chránené, práve tak ako žena, ktorá v mýtoch bývala ohrozovaná početnými nebezpečenstvami, ohrozovali ju lupiči a násilníci.
Duša znamená v spojení s obrazom ženy jemné a nežné myslenie, myslenie srdca, nielen rozumové, ktoré chladne argumentuje. Dušou sa mieni fantázia, tvorivosť, otvorenosť pre božské, tiché podnety, spontaneita, intuícia. Duša znamená pre Starý zákon dych života, životnú silu. Až ona robí človeka skutočne človekom. Hebrejský výraz, ktorý sa do gréčtiny prekladá ako „psýché“, znie „nefeš“. Pôvodne označuje „hlboký otvor, hrdlo, hrtan“. Starý zákon toto slovo spája s túžbou, žiadostivosťou a mysľou ako miestom duševných vzruchov, alebo tiež s dychom, životom, životnou silou. Ďalej je v Starom zákone pre dušu charakteristická otvorenosť človeka k Bohu. Človek je „živá duša“ ( bytosť ), hovorí sa v Genezis 2, 7. Zo svojej podstaty je utváraný vzťahom k Bohu. Ten môže dokonca pretrvávať aj po smrti. V Novom zákone sa duša ( „psýché ) často kladie namiesto „Bytostného Ja“ človeka. Pojem duše nemožno presne definovať. To však vôbec nie je treba. Práve jeho neuchopiteľnosť podnecuje k snahe odhaľovať bohatstvo ľudskej duše.

WUNIBALD MÜLLER: Duša tvorí, ako sa o tom píše v „Lexikone pre teológiu a cirkev“, v mnohých jednotlivých životných prejavoch skrytú, integrovanú, jedinečnú identitu, „ktorou sa človek sám chce stať, a súčasne ju zakusuje ako životnú úlohu od Boha“. To je predstava o duši, ktorú nezdiela mnoho ľudí, medzi nimi psychológovia, hlavne však prírodovedci a lekári. Významný chirurg Bruno Reichardt odpovedá v rozhovore uverejnenom v „Die Zeit“ v roku 2007 na otázku „Kde je podľa vás sídlo duše ?“: „Podľa mňa celkom určite v mozgu. V srdci každopádne nesídli, ( ... ).“ Tieto výhrady voči duši nie sú nové. Už v 18. storočí sa vysmieva filozof Offroy de La Mettrie snahám filozofov a teológov, ktorí sa usilovali o objasnenie podstaty duše. Podľa La Mettrieho nie je vôbec nič, čo by človek mohol označiť ako dušu. Súčasný filozof Thomas Metzinger pokladá pojmy ako „duša“ alebo slovné spojenie ako reč o „božskej iskre“ za archaické a dnes už bezobsažné. „Ja dokonca hovorím : nielen že neexistuje žiadna duša, ale predovšetkým neexistuje žiadny prvok majúci podstatu.“

ANSELM GRÜN: Podľa mňa môže výskum mozgu pôsobenie duše len popísať, ale nič nevypovedá o jej podstate alebo existencii. Keď si všetky filozofické a teologické výpovede pozorne preštudujem, nakoniec ani ja presne neviem, čo je duša. Avšak to, čo nazývame „dušou“, je pre mňa skutočnosťou. Existuje ľudské vnútro. Jestvuje vnútorné tušenie, že som viac než telo. A podľa mňa jestvuje bohatstvo duše. Keď Augustín hovorí, že nechce poznať nič iné len Boha a dušu, potom sa ma taká výpoveď dotýka. Cítim, že rezonuje v mojej duši. Domnievam sa, že v duši ide o to najdôvernejšie, najvnútornejšie, najvzácnejšie, čo mám. Ide o moju osobu v jej vzťahu k Bohu.

WUNIBALD MÜLLER: Nemôžem obsiahnuť svoju dušu. Neviem, kde vo mne „sídli“. Viem, som o tom presvedčený, pociťujem, že vo mne jestvuje dajaký hlboký základ, ktorý spájam s dušou. Majster Eckhart káže o duši: „Jeden majster, ktorý povedal to najlepšie o duši, hovorí, že všetka ľudská veda nie je schopná zdôvodniť, čo je vlastne duša. K tomu, aby sme vedeli, čo je duša, je treba nadprirodzené poznanie.“ Inými slovami to znamená – tak komentuje tento výrok Matthew Fox – , že duša je nevysloviteľná : „Je tak hlboká, že ju človek nemôže zvážiť – je bezodná.“ Ďalej sa duša považuje za jadro osoby, za eros, srdce, stred. Harry Moody opisuje dušu ako „akúsi transcendentnú duchovnú vlastnosť v srdci každého človeka, potenciál, ktorý človek od nepamäti pozná a hľadá. Keď sa tento potenciál prebudí, hľadajúci človek získa otvorený pohľad na starosti všedných dní a životné omyly, viac chuti do života, radosti a istoty. Zmysel a cieľ života už nie sú skryté, ale otvorene vystupujú. Tento potenciál – dušu – môžeme objaviť a prebudiť len sami v sebe.“ Dušou sa tu myslí potenciál, ktorý – keď ho využívame – môže prispieť k obohateniu nášho života. C. G. Jung označuje dušu za „živú realitu, ktorú jasne alebo nejasne pociťujeme ako základ nášho vedomia alebo ako jeho atmosféru“. Je to výstižný opis toho, ako prežívam a cítim svoju dušu: ako naplnenú dušu. Jestvuje vo mne pôsobiaca sila, čosi živého, čo nikdy celkom neuchopím. Duša nie je statická. Nie je vo mne len bývajúca, nevedie vo mne len pokojný, rozjímavý život. Je oveľa viac čímsi žijúcim, niekedy dokonca veľmi živým, dynamickým. Koná v pozadí, bez toho, aby som ju mohol priamo ovplyvňovať. Nemôžem túto silu jednoznačne opísať. Ale cítim jej mocné pôsobenie.

ANSELM GRÜN: Že duša nie je niečo statické, ale „čosi živé“, zodpovedá biblickému pohľadu na dušu. Biblia označuje dušu ako život a životaschopnosť človeka. V knihe Genezis sa píše, že Boh vdýchol Adamovi dych života. Duša je pre Starý zákon „dych života“, životná sila. Až duša robí človeka v plnosti človekom.

WUNIBALD MÜLLER: Keď hovoríme o duši, musíme sa zaoberať predstavou jej nesmrteľnosti. C. G. Jung o tom píše: „Do mňa sa hlboko vryla predstava, podľa ktorej duša obýva moje telo len dočasne a v okamihu smrti ho opúšťa. Kým sa moje telo rozkladá, moja duša prežíva. Zmyslom smrteľného života je oslobodenie nesmrteľnej duše.“ Dosiaľ sú teológovia, ktorí tvrdia, že by možno duša bytostne zostala mrzákom, keby sa podstatne nezjednotila s telom. Ako si človek môže predstaviť ďalší život duše po smrti, keď sa naše telo rozloží, zostáva otvorenou otázkou.

ANZELM GRÜN: Aby sme mohli chápať predstavy o nesmrteľnosti duše, môžeme si vziať na pomoc dejiny filozofie a teológie, a skúmať ako videli tajomstvo duše filozofi a teológovia. V tomto kontexte sa môžeme zmieniť najskôr o Platónovej náuke o duši, ktorý nazerá na nesmrteľnú dušu v protiklade k smrteľnému telu. Platón hovorí o preexistencii duše: skôr než jestvuje človek, jeho duša odvždy dajakým spôsobom existuje v Bohu. Pri narodení sa potom manifestuje táto Božia Idea v konkrétnom človeku. Grécki cirkevní otcovia spojili Platónovu náuku o nesmrteľnosti duše, s biblickou myšlienkou o vzkriesení mŕtvych. Protestantská teológia sa bránila proti „zrovnoprávneniu“ oboch ideí. Pre ňu je vzkriesenie mŕtvych Božie dielo. V smrti podľa protestantských teológov zomiera tiež ľudská duša. Boh potom na konci času prebudí človeka zo smrti. Považovalo sa za úlohu teológie spojiť platónsky názor o nesmrteľnosti duše s biblickým pohľadom na vzkriesenie z mŕtvych. Bez otvorenosti pre filozofické predstavy o nesmrteľnosti duše, nemôžeme hovoriť o zmŕtvychvstaní. Pri všetkom, na čo filozofi a teológovia prišli a čo povedali pri svojom bádaní o duši, záleží na tom, zakúsiť tú skúsenosť, ktorá sa za ich výrokmi skrýva. Potom sa naraz začnú osvetlovať staré obrazy, a získajú pre nás nový lesk. Človek má podľa biblického chápania zo svojej podstaty vzťah k Bohu. Tento vzťah k Bohu môže pretrvať dokonca aj po smrti. Starý zákon nepozná grécke učenie o nesmrteľnosti duše. V múdroslovných spisoch Starého zákona vytušíme vieru v to, že duša spravodlivého je v Božích rukách a je Bohom zachovaná aj po smrti tela. Tak dospieva Starý zákon nakoniec k podobnému ponímaniu nesmrteľnosti človeka, ako grécka filozofia: „ľudská nesmrteľnosť nezáleží v ľudskej prirodzenosti, ale v Božej vernosti človeku“.

WUNIBALD MÜLLER: Predstava o nesmrteľnosti duše viedla k mnohým celkom odlišným úvahám. Tak rabín Harold Kushner pokladá za dušu tie časti nášho ľudského bytia, ktoré nemajú hmotnú povahu. K tomu priraďuje naše hodnotové predstavy, spomienky a našu totožnosť, v ktorej sa zvláštnym spôsobom vyjadruje naša jedinečnosť. Duša – ako je presvedčený – nemôže ochorieť, zomrieť, jednoducho sa stratiť. Teda je nesmrteľná. Musíme si dávať pozor, aby sme opäť nepodľahli onomu nevyslovenému rozdeleniu: tu je telo, tam duch alebo duša, zároveň však, aby sme zostali otvorení aj pre to, „vidieť v pôsobení duše silu, ktorá síce nemôže žiť bez tela, ale môže naše telo ovplyvňovať. Teda nemôže byť nazeraná bez nášho tela, predstavuje však veličinu, ktorá je viac než naše telo.“ Naše telesné zážitky pôsobia na náš duševný stav, ale napriek tomu, vplyv tela na našu dušu má svoje hranice. Vzťah medzi naším telom a dušou nie je symbiotický. „Duša a telo sa k sebe vzťahujú bez straty svojej samostatnosti a slobody pohybu.“

ANSELM GRÜN: Zdá sa mi dôležité chápať nesmrteľnosť duše nie ako abstraktnú náuku, ale uvážiť skúsenosť, ktorá za takou náukou stojí. Tá môže zodpovedať tomu, čo o duši píše židovský teológ, rabín Harold Kushner. Duša je nesmrteľná, lebo stále prekračuje tento svet. Vďaka nej máme v sebe niečo nad čím svet nemá žiadnu moc. Nie je treba od seba oddelovať telo a dušu. Patria k sebe. Ale duša ukazuje dimenziu nášho osobného bytia, ktorá nemôže byť zničená, ani keď telo umiera. Je s telom spojená, a súčasne ho presahuje. Utvára a formuje ho a bude sa znovu vyjadrovať v tele, keď sa oddelí od nášho smrteľného a rozkladu ponechaného tela. „Pre mňa je dôležité, aby som chápal dušu ako vzťahujúce sa bytie. Duša sa totiž nevzťahuje len k telu, ale aj k ostatným ľuďom, a napokon k Bohu. A len z tohto vzťahujúceho sa bytia môžeme pochopiť učenie o nesmrteľnosti duše.“ Kto sa vo svojom vnútri obracia k Bohu, nemôže už z tejto vzťažnosti vypadnúť, ani skrze smrť. V smrti zakúsi novú kvalitu vzťahu k Bohu, sebe samému a svojmu telu. V smrti sa duša oddeľuje od tela. A v tomto okamihu je schopná so sebou naložiť slobodne. Tak je okamih smrti, odlúčenie duše od tela jedinečným, v ktorom sa duša môže celkom slobodne rozhodnúť pre, alebo proti Bohu. Avšak zároveň – ako hovorí Karl Rahner – „sa duša vyjadruje zase v tele“. Je to oslávené telo. Katolícka náuka o nanebovzatí Márie platí aj pre nás kresťanov. Duša sa jednoducho nerozplynie v mori božského. Prídeme s dušou i telom k Bohu. Toto pozemské telo prejde procesom rozkladu. Avšak keď duša aj po smrti pôsobí skrze neho, potom to znamená, že človek príde k Bohu ako osoba. Lebo telo si v pamäti uchováva všetky dôležité duševné skúsenosti. Naša skúsenosť lásky a radosti, žiaľu a smútku prechádza telom. K Bohu prichádzame so všetkými tými skúsenosťami, ktoré naše telo jedinečným spôsobom nazhromaždilo tak, ako vyjadrujeme naše jedinečné a nezameniteľné „Ja“. Kým sa duša realizuje v tele, sme schopní vnímať vzťah k ostatným ľuďom. Idea, že sa v smrti znovu uvidíme, predpokladá predstavu, že totiž aj po smrti sa duša vyjadruje v oslávenom tele.

WUNIBALD MÜLLER: Nesmrteľnosť duše nemôžeme dokázať, mieni aj C. G. Jung. To však neznamená vylúčiť „z náboženského presvedčenia dosvedčenú skutočnosť o nesmrteľnosti duše“. Jung hovorí o vlastnej logike duše, ktorá prekračuje logiku prírodných vied. K tej patrí to, že „smrť ponímame ako zmysluplné naplnenie života a ako jeho najvlastnejší cieľ, namiesto nezmyselného zániku“.

ANSELM GRÜN: Ja osobne nemám žiadne problémy spojiť nesmrteľnosť duše podľa Platónovho učenia, s kresťanským učením o zmŕtvychvstaní. „Nesmrteľnosť duše ukazuje, že jadro našej osobnosti nemôže byť zničené. Môžem to vyjadriť aj veľmi osobne: ja ako osoba nemôžem vypadnúť z Božej lásky. Láska je mocnejšia ako smrť.“ Francúzsky filozof a zástupca kresťanského existencializmu Gabriel Marcel to vyjadril známou vetou: „Milovať znamená povedať ostatným: Ty, ty nezomrieš.“ V láske už spočíva niečo, čo presahuje smrť. Predstava o nesmrteľnosti duše ukazuje, že v nás je čosi, nad čím smrť nemá žiadnu moc. C. G. Jung potvrdzuje Platónovo ponímanie nesmrteľnosti duše. Ako psychológ píše, že veriť v nesmrteľnosť je istou zákonitosťou duše. Keď niekto hlasne hovorí, že vraj smrťou všetko končí, tak to síce znie ako dosť racionálne zdôvodnené. A predsa sa taký človek previňuje proti zákonom svojej duše. A to – ako mieni C. G. Jung – vedie k chorobe, neuróze, ku kŕčovitému lipnutiu na vlastnom „Ja“. Len ten, kto verí, že život pokračuje aj po smrti, uskutočňuje to, čo má vštepené v základoch svojej duše, ten vlastne žije zdravo. Lebo ten druhý bude kŕčovito lipnúť na sebe, svojom úspechu a zamestnaní.

WUNIBALD MÜLLER: Mne sa páči, čo hovorí o duši Thomas Merton: „Duša, ktorá drží spolu moju podstatu, tvrdá perla v dutine mušle, sa jedného dňa dokonale obetuje.“ To sa ma hlboko dotýka. „V tom vidím vyjadrenie podstaty duše. Ona je tou substanciou, ktorá všetko drží spolu. Tu koexistuje spolu všetko, čo ma charakterizuje, čo ma vyhraňuje. ( ... ) Pri umieraní sa obetuje táto tvrdá perla dokonale. Môžem len zamĺknuť a mlčať, a precítiť tento proces. A nadviazať kontakt so svojou vlastnou dušou. Práve ju môžeme chápať ako perlu v dutine mušle, ( ... ). Jedného dňa sa dokonale vydá vo chvíli môjho dovŕšenia ( ... ).“ Jeden budhistický mních reagoval na otázku, čo očakáva po smrti takto : „Rozplyniem sa ako kvapka vody v mori lásky, v nirváne.“ My nevieme, čo bude po smrti. Výrok Thomasa Mertona mi však predsa pomáha: „Duša, ktorá drží spolu moju podstatu, tvrdá perla v dutine mušle, sa jednoho dňa dokonale obetuje.“ Je to moja duša, charakterizujúca v hĺbke moju individualitu, ktorá sa jedného dňa vydá. „Práve to tvorí podstatu dôstojnosti človeka: že uchováva svoju identitu a jednoducho ju nestrat “, povedal teológ Georg Pöhlmann.

ANSELM GRÜN: Thomas Merton vyslovil o duši niečo podstatné. Duša neudrží spolu len moje telo, ale aj celú osobnosť. Preniká a zjednocuje vo mne všetko. Má už zakódované vo svojom základe, že sa vydáva. V smrti sa celkom a úplne vydá, a tak sa zjednotí s Bohom. Ale nerozplynie sa – ako to myslí ten budhistický mních – ako kvapka vody v mori, ale stane sa ako tento individuálny človek jedno s Bohom. „Duša – ako hovorí Karl Rahner – bude aj po smrti formovať telo, ktoré ju odlišuje od mora bezmennosti.“ Ale predsa je aj vo výpovedi budhistického mnícha niečo skutočné. Duša sa otvorí v mori Božej lásky. Obetuje sa v Božej láske. Nepodrží si pevne svoje „Ja“, ale zjednotí sa so všetkými ľuďmi, ktorí sú, tvoria jednotu v hlbine Božej lásky.

WUNIBALD MÜLLER: Kontakt so zomrelými sa uskutočňuje najtesnejšie a najvnútornejšie v mojej duši. Keby sme žili len vonkajškovo, neboli by sme na mieste, ktoré prelamuje stenu medzi pozemským a nadzemským životom dovnútra. Nemohli by sme so zosnulými nadviazať kontakt. To môžeme len vtedy, keď sme citliví na to „pozadie“ – na to večné. Keď sa prenechám hnutiam svojej duše, vedie ma do sveta Večného. Cítim spojenie s mŕtvymi. Som potom tak veľmi otvorený, tak veľmi spojený so svojou hlbinou, že ma nič nemôže odradiť od toho, aby som nadviazal kontakt s mŕtvymi, dovolil im, aby mohli vstúpiť do styku so mnou. „Tento prístup rozširuje môj svet. Necítim sa už oddelený od mŕtvych, zakusujem prepojenie s nimi. Oni patria k môjmu životu.“

WUNIBALD MÜLLER: Psychológ James Hillman pracuje s pojmom „svetová duša“: myslí tým dušu, ktorú sa snažíme odkryť nielen v sebe, ale aj vo svojom okolí, vo svete, a tam ju realizovať. Naša duša sídli a pôsobí nielen v nás. Stretávame sa s ňou aj mimo seba, napríklad pri stretnutí s iným človekom. Druh a spôsob nazerania do vnútra toho druhého, pohľad na jeho tvár, to všetko môže byť istou formou kontaktu duše. „Pre našu dušu je podstatné, aby našla miesto k usídleniu sa aj v druhom človeku.“ Duša teda nie je len v nás. Môžeme vďaka sebe a tomu, čo robíme, prepožičať duši výraz. Psychológ James Hillman poukazuje na to, že od nás závisí, či a do akej miery sa staneme tvorivými, tými, ktorí vdychujú dušu tomu, čo vytvoria. To platí zvlášť pre umenie, hudbu a poéziu. Ale týka sa to tiež druhu a spôsobu, ako staviame dom, zariaďujeme izbu, utvárame vnútorné mesto. „Mnoho z môjho vnútra odchádza do mojich publikácií, ktoré považujem za istý spôsob ako prispieť k oduševneniu ľudí, ich postojov a štýlov správania. U svojej ženy a sestry obdivujem ich schopnosť vdýchnuť priestoru dušu.“

ANSELM GRÜN: Že má duša všetko okolo nás oduševniť, vyjadruje aj podobenstvo o kvase, v ktorom sa hovorí: „K čomu prirovnám Božie kráľovstvo? Podobá sa kvasu, ktorý žena vezme a vmiesi do troch mier múky až sa všetko prekvasí.“ ( Lk 13, 20 nn ). Božie kráľovstvo je často nepatrné. A predsa prenikne ako kvas celého človeka, naše myslenie a cítenie, našu reč a konanie. Božie kráľovstvo je ako žena, ktorá vmiesi kvas do múky nášho všedného dňa. Je to duša, ktorá prijíma Božie slovo a ono sa ako kvas vmiesi do vnútra, do celku nášho života. Je preto treba otvorenosti duše, aby sa Božie kráľovstvo mohlo rozšíriť v našom živote. Potom nejestvuje len v duši, ale určuje celý náš život. Božie kráľovstvo začína v duši, aby sa odtiaľ rozšírilo do všetkých oblastí nášho tela a bytia.

WUNIBALD MÜLLER: Keď sme citliví k svojej duši, môžeme oduševniť svoje okolie. Môžeme a mali by sme byť otvorení odhaľovaniu duše nielen v prírode, ale aj vo svojom pracovnom svete, v budove aj na ulici. Paul Tillich píše: „Keď sa ma niekto pýta, čo je dôkazom o páde sveta do hriechu, snažím sa odpovedať, že náboženstvo samo, totiž akási náboženská kultúra vedľa sveta týchto kultúr – chrám vedľa radnice, posledná večera Pána vedľa celkom bežnej, všednej večere, modlitba vedľa práce, rozjímanie vedľa bádania, ,caritas´ ( láska ) vedľa ,erosu´ ( náruživá žiadostivosť ). Oddelenie duchovného a svetského. Vylúčenie svetského z duchovného, a obrátene.“

WUNIBALD MÜLLER: Duša nie je len vo mne. Nachádza sa rovnako medzi mnou a druhým človekom. Psychológ a univerzitný profesor Avist von Schlippe, ktorý sa venoval systematickej terapii a konzultácii, to komentuje slovami, že človek je so svojou nekonečnosťou v hrudi stratený, kým táto nekonečnosť nenachádza svoje naplnenie v náprotivku: „Ľudia sa vzájomne obohacujú nebeským chlebom ľudského bytia“, píše Martin Buber vo svojej knihe „Urdistanz und Beziehung“ (Prvotná vzdialenosť a vzťah). Práve v tomto tvorivom vzťahu medzi ľuďmi spočíva pôsobenie duše. Vnímam svoju dušu a dušu svojho dialogického partnera najmä v zvlášť osobných rozhovoroch. V nich sa môže ukázať duša.

ANSELM GRÜN: Prežívam v stretnutiach rozdiel povrchným kontaktom a oduševneným, v ktorom duša dostáva krídla. V takom prípade nehovoríme len tak o niečom, ale dospievame k podstatnému. A zrazu vzniká chvenie. Dve duše sa dotýkajú a oplodňujú. Navzájom sa povzbudzujú, aby sa v myslení aj v hovorení dotkli tajomstva, ktoré ich prekračuje. Keď sa dvaja ľudia vnútorne zblížia, potom sa ich duše stretávajú. Stretnutie dvoch ľudí sa dovršuje, keď sa ich duše navzájom dotýkajú. Už nie sú potrebné žiadne slová. Nastala vnútorná zhoda. Pre mňa je dôležitá téma: nielen duša medzi „Ja“ a „Ty“, ale tiež duša v ich vnútornej blízkosti v láske. „V láske sa stáva ten druhý mojou dušou. Láska ma privádza do kontaktu s mojou vlastnou dušou. A obrátene platí : čím viac som v kontakte so svojou dušou, tým som schopnejší milovať a byť láskou. Potom odhaľujem vo svojej duši nevysýchajúci prúd lásky, zdroj božskej lásky, ktorý mi je darovaný.“

WUNIBALD MÜLLER: Poznám skúsenosti z hlbokých vzťahov a zo stretnutí v rámci terapie. Tu sa koná to, o čom mi rozprával Carl Rogers, zakladateľ psychoterapie dialógom, keď som ho niekoľko rokov pred jeho smrťou navštívil v Kalifornii: „Zisťujem, že zo všetkého, čo robím, vychádza dajaké uzdravujúce pôsobenie, keď som najbližšie svojmu vnútornému, intuitívnemu „Ja“, keď som v kontakte s oným mne neznámym ( ... ). Potom je už pre druhého oslobodzujúca a užitočná sama moja prítomnosť. Nemôžem nič urobiť, aby som tento zážitok posilnil, ale keď sa uvoľním a priblížim sa k transcendentálnemu jadru v sebe, potom sa správam zvláštne a impulzívne práve v tom vzťahu, správam sa spôsobom, ktorý nemôžem rozumne zdôvodniť a nemá to nič spoločné s mojím procesom myslenia. Avšak toto zvláštne správanie sa ukazuje zvláštnym spôsobom ako správne : je to ako keby moja duša natiahla tykadlá a dotkla sa duše toho druhého. Náš vzťah sa sám transcenduje a stane sa časťou niečoho Väčšieho. Posilňuje bdelé a liečivé sily a dostaví sa veľké množstvo energie.“ Pýtal som sa vtedy Carla Rogersa, či verí v Boha. On na to odpovedal, že verí, že v láske dvoch ľudí môže byť prítomný Boh. „Fascinuje ma predstava, že to Nekonečné, alebo tiež duša, sa vyjadrujú medzi ľuďmi, alebo medzi nimi dokonca možno ,vzniká´. Azda je možné povedať, že to, čo je uložené hlboko v nás, sa súčasne rodí a prejavuje v láske dvoch ľudí.“