John A. T. Robinson: Čestně o Bohu. Praha: Mladá fronta, 1969, 144 strán.

Kniha anglikánskeho biskupa Johna A. T. Robinsona s názvom "Čestně o Bohu" sa vyrovnáva s tradičnou predstavou Boha, v mene evanjelia Ježiša Krista. Obraz Boha, ktorý sme prijali, sa zdá autorovi nevieryhodný a kultúrne zastaralý. Mali by sme sa ho vzdať a nahradiť novým. Nezomrel Boh, ale mŕtva je idea, ktorú sme si o ňom doteraz vytvárali. Boh nie je akýsi transcendentný náprotivok človeka, ale sám hĺbkový rozmer ľudstva (Amadeo Molnár).

Biblia hovorí o Bohu „tam hore“. Niet pochybnosti, že jej obraz trojposchodového vesmíru hore nebo, zem dolu a vodstvo pod zemou, bol kedysi chápaný doslovne. Namiesto Boha, ktorý je doslovne, alebo fyzicky „tam hore“, prijali sme za súčasť svojho duševného vybavenia Boha, ktorý je duchovne alebo metafyzicky „tam vonku“. Boh, ako hovoril Paul Tillich, nie je projekcia „tam vonku“, niekto Iný za oblohou, o ktorého existencii sa máme presvedčovať, ale základ samej našej bytosti. Meno tejto nekonečnej a nevyčerpateľnej hĺbky, a základu všetkého bytia je Boh. Táto hĺbka je to, čo sa slovom Boh mieni. „A keď pre vás toto slovo veľa neznamená, (...) hovorte o hĺbkach svojho života, o zdroji svojej bytosti, o tom čo sa vás týka najviac, a čo prijímate vážne a bez akejkoľvek výhrady. Aby ste to dokázali, budete možno musieť zabudnúť na všetko tradičné, čo ste sa o Bohu naučili, možno aj samo to slovo. (...) Nemôžete totiž myslieť alebo hovoriť: Život nemá hĺbku ! Život je plytký. Bytie je len povrch. Keby ste dokázali toto tvrdiť celkom vážne, boli by ste ateisti: ale inak nie ste. Kto vie o hĺbke, vie o Bohu“ (The Shaking of Foundations).

Tradičná kresťanská teológia bola založená na dôkazoch existencie Boha. Predpokladom týchto dôkazov je to, že Boh by mohol existovať, alebo neexistovať. Základná teologická otázka nespočíva v ustanovovaní existencie Boha ako zvláštnej entity, ale v prenikaní k tomu, a v krajnom zaujatí pre to, čo Tillich nazýva „základom nášho bytia“. Tradičná formulácia kresťanstva, ako hovorí, prebiehala vo výrazoch takzvaného supranaturalizmu. Podľa tohto spôsobu myslenia, v ktorom sme boli všetci vychovaní, Boh sa kladie ako „najvyššia Bytosť “–tam niekde nad a za týmto svetom, existujúca vlastným právom vedľa svojho stvorenia a oproti nemu. Podľa Tillicha, je „bytosťou vedľa iných, a ako taká časťou celej skutočnosti. (...) je jej najdôležitejšia časť, ale časť a teda niečo podliehajúce štruktúre celku (...). Ide o bytosť, nie o bytie samo“ (The Courage to Be). Karikatúrou tohto spôsobu myslenia je deistické ponímanie vzťahu Boha ku svetu. Tu je Boh najvyššia Bytosť, veľký Architekt, ktorý existuje kdesi mimo svet–ako bohatý príbuzný v Austrálii-ktorý to všetko uviedol do pohybu, periodicky zasahuje do chodu sveta a všeobecne podáva dôkazy svojho blahovoľného záujmu o svet. Nie je ťažké odstrániť túto karikatúru a povedať, že to, v čo my veríme, nie je deizmus, ale teizmus, že nejde o vzťah vzdialeného hodinára, ako to opisujú deisti. Je ľahké modifikovať kvalitu tohto vzťahu a ponechať jej základnú štruktúru nezmenenú. To znamená, že naďalej zobrazujeme Boha ako toho, ktorý vzhliada na tento svet „odtiaľ “. My samozrejme vieme, že neexistuje v priestore. Ale predsa si ho predstavujeme ako vymedzeného a odlíšeného od iných bytostí, ako keby existoval. A to je rozhodujúce. Je myslený ako dajaká Bytosť, ktorej oddelená existencia pred a nad súhrnom vecí má byť dokázaná a ustanovená, vysvetľuje Robinson. Musí byť kresťanstvo „náboženské“ ? Čo mieni Dietrich Bonhoeffer týmto zarážajúcim paradoxom nenáboženského chápania Boha ? Bonhoeffer hovorí o tom, že Boh „náboženstva“ je deus ex machina. Musí byť „tam“, aby poskytoval odpovede a vysvetlenia za hranicou, kde náš rozum alebo schopnosti zlyhávajú. Ale taký Boh je stále zatláčaný ďalej a ďalej, ako pokračuje príliv našich poznatkov. Vo vede, v politike, v etike, sa už nepociťuje potreba takých výplní a nastavovaní. Nie sú potrebné na to, aby sa čokoľvek zaručovalo, čokoľvek riešilo alebo akýmkoľvek spôsobom zachraňovalo. V rovnakom zmysle píše Julian Huxley: „Hypotéza boha už pre výklad, alebo pochopenie prírody, nemá žiadnu hodnotu, dokonca často je prekážkou pre lepší a pravdivejší výklad. (...) Boh sa začína podobať nie vládcovi, ale poslednému (...) úsmevu kozmického prízraku. (....) Bohovia budú nepochybne prežívať, niekedy pod záštitou záujmov oblečených do obradného rúcha, alebo v skrytosti pohodlných mozgov, ako bábky v službách politikov, alebo ako útočište nešťastných a nevedomých duší “ (Religion without Revelation). A práve v tejto záverečnej podobe prízraku, hovorí Bonhoeffer, Boh, ktorý bol vytlačený zo všetkých ostatných oblastí, má „posledné tajné útočište“ v súkromnom svete potreby jedinca. Je to sféra „náboženstva“, a práve tu v súčasnosti cirkvi operujú, konajúc svoje dielo pre tých, ktorí túto potrebu pociťujú, alebo môžu byť privedení k tomu, aby ju pociťovali. Že by tí boli vyvolení ? Máme sa vrhať na toho, či onoho nešťastníka v jeho najslabšej chvíli, a vnucovať mu akési náboženské násilie ? Bonhoefferova odpoveď znie, že sa máme odvážne zbaviť „náboženského predpokladu“, tak ako apoštol Pavol mal odvahu odmietnuť obriezku ako podmienku evanjelia, a uznať „dospelosť sveta“ ako Bohom daný fakt. Jediná možnosť byť čestný je uznať, že musíme žiť vo svete etsi deus daretur–aj keď Boh nie je „tam“. Podobne ako deti odrastajúce bezpečnému náboženskému, mravnému a intelektuálnemu prostrediu domova, kde je stále v pozadí „otecko“, Boh nás učí, že musíme žiť ako dospelí ľudia, ktorí sa celkom dobre zaobídu bez neho. Boh, ktorý nám dáva žiť na tomto svete, bez toho, aby sme ho používali ako pracovnú hypotézu, je Bohom, pred ktorým stále stojíme. Pred Bohom a s ním žijeme bez Boha. Boh dovoľuje, aby bol vytláčaný zo sveta, a práve to je spôsob, jediný spôsob ako môže byť s nami, a nám pomáhať (...). V tom je rozhodujúci rozdiel medzi kresťanstvom a všetkými ostatnými náboženstvami. Religiozita pôsobí, že človek v ťažkosti vzhliada k Božej pomoci vo svete; Boh je pre neho Deus ex machina. Ale Biblia ho privádza k bezmocnosti a utrpeniu Boha. Len trpiaci Boh môže pomáhať. Až potiaľ je možné tvrdiť, že proces, ktorý sme opísali, a ktorým svet dosiahol dospelosť, záležal v tom, že opúšťame klamné ponímanie Boha, a uvoľňujeme miesto pre Boha Biblie, ktorý získava moc a miesto vo svete svojou slabosťou. Toto musí byť východiskom našej „svetskej“ interpretácie, zdôrazňuje Bonhoeffer. Nebudeme už asi schopní presviedčať ľudí o existencii Boha „tam vonku“, ktorého musia volať na pomoc, aby im usporiadal život, podobne ako keby sme ich presviedčali, aby brali vážne bohov Olympu. Keď má kresťanstvo prežiť, alebo dokonca znovu získať svetského človeka, potom je na čase, aby sme ho odpútali od tejto schémy myslenia, od tejto zvláštnej teológie, ktorá je logos a theos, a intenzívne premýšľali o tom, čím ju nahradiť. Je naliehavé, aby sme sa snažili vypracovať také ponímanie Boha a evanjelia, ktoré na tejto projekcii nezávisí, myslí si Robinson. Píše: „ (...) naším zámerom nie je jednoducho nahradiť transcendenného Boha imanentným, a rovnako netvrdíme, že tí, ktorí pracovali s predchádzajúcou projekciou, predpokladali, že je len ˏtam vonkuˊ a popierali jeho imanenciu. Naopak, našou úlohou je urobiť ideu transcendencie prijateľnú pre moderného človeka. To však znamená, že jej realitu musíme nanovo formulovať v iných termínoch (...) Naším záujmom nie je zmeniť kresťanskú náuku o Bohu, ale skôr sa starať o to, aby s týmto prekonaným názorom nezanikla.“

Tillich navrhuje nahradiť obraz „výšky“ obrazom „hĺbky“, aby sme mohli lepšie vyjadriť pravdu o Bohu. V súčasnosti sme oboznámení s hĺbkovou psychológiou a s predstavou, že konečná pravda je hlboká. Kategória „hĺbky“ má bohatšie asociácie, než kategória „výšky“, zdôrazňuje Tillich. Píše: „Hlboký v duchovnom zmysle má dvojaký význam: znamená buď protiklad ˏplytkéhoˊ alebo protiklad ˏvysokéhoˊ. Pravda je hlboká a nie plytká; utrpenie je hĺbka a nie výška. Ako svetlo pravdy, tak temnota utrpenia sú hlboké. V Bohu je hĺbka, a sú hĺbky, z ktorých žalmista volá k Bohu“ (The Shaking of the Foundations). A tento dvojaký význam možno vysvetlí, prečo „hĺbka“ k nám zrejme hovorí o starosti, kým „výška“ znamená často nezáujem. Epikurejskí bohovia, pokojní vo svojom empyreu, povznesení nad starosti a radosti tohto sveta, sú obrazom vznešenej ľahostajnosti. To pôsobí na moderného človeka značne cynicky. Keď Tillich hovorí o Bohu „v hĺbke“, nehovorí vôbec o inej Bytosti. Hovorí o „nekonečnej a nevyčerpateľnej hĺbke a základe všetkého bytia“, o našej najkrajnejšej starosti, o tom, čo berieme vážne bez výhrady. Potom pokračuje a hovorí podobne nielen o hĺbkach nášho osobného života, ale aj o najhlbších motívoch našej sociálnej a historickej existencie: „Meno tohto nekonečného a nevyčerpateľného základu histórie je Boh (...), a k tomu sa vzťahujú slová Božie kráľovstvo a Božia prozreteľnosť. A keď pre vás tieto slová veľa neznamenajú, (...) hovorte o hĺbkach dejín, o základe a cieli vášho sociálneho života, a o tom, čo beriete bez výhrady vážne vo svojej morálnej a politickej činnosti. Možno by ste túto hĺbku nazvali jednoducho nádej. Lebo, keď objavíte v základe histórie nádej, spojíte sa s veľkými prorokmi, ktorí dokázali nahliadnuť do hĺbky svojej doby, ktorí sa jej snažili uniknúť, lebo nemohli zniesť hrôzu svojich vízií, a ktorí predsa mali silu nahliadnuť do ešte hlbšej roviny a objaviť tam nádej“ (The Shaking of the Foundations). Čo Tillich mieni slovom Boh, je presný opak akéhokoľvek deus ex machina, nadprirodzenej Bytosti, ku ktorej sa človek môže odvrátiť od sveta, a na ktorú sa môže spoliehať, že zasiahne zvonku. Boh nie je „tam vonku“. Podľa Bonhoefferových slov je „ono ˏzaˊ uprostred nášho života“, hĺbka reality dosahovaná „nie na okrajoch života, ale v jeho strede“. Nie je útekom osamoteného do samoty, ale podľa výstižného výroku Kierkegaarda, „hlbším ponorením do existencie“. Lebo slovo Boh značí najhlbšiu hĺbku našej bytosti, tvorivý základ všetkej našej existencie. Dajaký výrok nie je teologický preto, že sa týka zvláštnej bytosti nazývanej Boh, ale preto, že si kladie najkrajnejšie otázky o zmysle existencie. Pýta sa, čo na rovine theos, na rovine jeho najhlbšieho tajomstva, je realitou a zmyslom nášho života. Svetový názor, ktorý túto realitu a tento zmysel vidí v osobnostných kategóriách, vyslovuje sa ipso facto o tom, že osobnostné vzťahy sú najskutočnejšia skutočnosť: hovorí, že Boh, posledná pravda a realita „hlboko vo veciach“ je láska. A špecificky kresťanský svetový názor vyhlasuje, že konečnou definíciou tejto reality, od ktorej „nás nemôže nič odlúčiť “, lebo je samým základom našej bytosti, je „Božia láska“ v „Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“ (Rim 8, 39). Otázka Boha je otázkou, či hĺbka bytia je realitou alebo ilúziou, a nie či existuje dajaká Bytosť za jasnou modrou oblohou alebo kdekoľvek inde. „Viera v Boha je vecou toho, čo beriete vážne bez akejkoľvek výhrady, toho, čo je pre vás najskutočnejšou skutočnosťou“, vysvetľuje Robinson. Človek, ktorý uznáva Božiu transcendenciu, je človek, ktorý v podmienených vzťahoch života rozpoznáva nepodmienené, a reaguje na ne nepodmieneným osobným vzťahom. Povedané Tillichovými slovami: „Nazývať Boha transcendentným v tomto zmysle neznamená, že musíme ustanoviť ˏnadsvetˊ božských objektov. Znamená to, že konečný svet sám v sebe ukazuje za seba. Inými slovami seba transcenduje“ (Systematic Theology). Tillichov veľký prínos pre teológiu je v novom výklade transcendencie, ktorý zachováva jej realitu a pritom ju odpútava od projekcie supranaturalizmu. Božstvo, ako ho on chápe, neprebýva v transcendentnom svete nad prírodou, ale je v „extatickej“ povahe tohto sveta, ako jeho transcendentná Hĺbka a Základ (W. M. Horton).

Jedna z najprenikavejších meditácií zo všetkej literatúry o význame a prítomnosti Boha je v žalme 139. Je tu vyjadrený zmysel pre absolútne neuniknuteľný a všetko prevyšujúci zázrak Boha v každom smere–nad, pod, za a pred. Tento žalm je locus classicus pre náuku o všemohúcnosti a vševedúcnosti Božej. Práve na základe tohto prameňa, viac než podľa ktoréhokoľvek iného, vytvorila tradičná teológia svoj obraz všemohúcej Bytosti „tam vonku“ mimo nás, ktorá môže urobiť čokoľvek, ktorá všetko vie, a ktorá všetko stráži bdelým zrakom–akéhosi nebeského Veľkého Brata. Môže byť pre nás poučné pozrieť sa ako také miesto vykladá Tillich. „ (...) Všetci vieme, že sa nemôžeme nikdy odpútať od sveta, ku ktorému patríme. Niet absolútneho súkromia alebo úplnej izolácie. Vždy sme držaní a zaujímaní niečím, čo je väčšie než my, čo má na nás nárok, a čo od nás žiada odpoveď. Ani najintímnejšie hnutia v hĺbkach našej duše nám celkom nepatria. Patria tiež priateľom, ľudstvu, vesmíru a Základu všetkého bytia, cieľu nášho života. Nič nemôže byť definitívne skryté. Vždy sa to odráža v zrkadle, v ktorom sa nič neutají. Verí skutočne niekto, že jeho najtajnejšie myšlienky a priania nie sú zjavné v celku bytia, alebo že udalosti v temnote jeho podvedomia, alebo v izolácii jeho vedomia nevyvolávajú večné odrazy ? Verí niekto skutočne, že môže uniknúť zodpovednosti za to, čo robil alebo myslel tajne ? Vševedúcnosť znamená, že naše tajomstvo je zjavné. Všadeprítomnosť znamená, že naše súkromie je verejné. Stred celej našej bytosti je zahrnutý v strede všetkého bytia; a stred všetkého bytia spočíva v strede našej bytosti (...). Keď túto skúsenosť niekto mal, stretol sa tiež s čímsi v sebe, čo v ňom vyvolalo túžbu uniknúť dôsledku tejto skúsenosti. Človek (...) sa snaží na vlastnú skúsenosť zabudnúť; a vie, že na ňu zabudnúť nemôže.“ (The Shaking of the Foundations). A predsa žalmista naďalej uznáva, že to, čomu sa snaží uniknúť, nie je pre neho nič cudzie. Boh, pred ktorým nemôže ujsť, je Základ jeho bytosti. A táto bytosť, jeho prirodzenosť, duša a telo, je dielom nekonečnej múdrosti, hroznej a obdivuhodnej. Obdiv k Božej múdrosti na tomto mieste prekonáva hrôzu z Božej prítomnosti. Ukazuje k priateľskej prítomnosti a nekonečnej tvorivej múdrosti (...). V živote je všetko milosť. Inak by sme nemohli žiť, hovorí Tillich. Boh ako základ, zdroj
a cieľ našej bytosti nutne musí byť predstavovaný zároveň ako vzdialený plytkému, hriešnemu povrchu nášho života pre svoju nekonečnú odľahlosť a hĺbku, a predsa je nám bližší, než sme si sami. To je zmysel tradičných kategórií transcendencie a imanencie, vysvetľuje Robinson. Tento paradoxný vzťah nášho života k najhlbšiemu základu našej bytosti je podaný v Novom zákone výrokmi apoštola Pavla o duchu Božom a našom. „Duch“–v protiklade k „telu“, ktorým je život vo svojej plytkosti a povrchnosti–hovorí o tej rovine bytia a vnímania, kde sa majú poznávať Božie hlbiny. „Lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny. Veď kto z ľudí vie, čo je v človeku, ak nie duch človeka, ktorý je v ňom ? Tak ani čo je v Bohu, nepozná nik, iba Boží Duch (1 Kor 2, 10n). Avšak práve táto rovina chápania, pokračuje Pavol, je prístupná kresťanom: „A my sme nedostali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čo nám Boh daroval (...). Živočíšny človek neprijíma veci Božieho Ducha; sú mu bláznovstvom a nemôže ich pochopiť, lebo ich treba duchovne posudzovať (...). My však máme Kristovo zmýšľanie“ (1 Kor 2, 12–16). A že tento „Boží Duch“ nie je nám cudzí, ale sám základ našej vlastnej pravej bytosti, vyplýva z ďalšieho miesta: „Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi. A ten, ktorý skúma srdcia, vie, po čom Duch túži: že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu. Vieme, že tým, čo milujú Boha všetko slúži na dobré; tým, čo sú povolaní podľa jeho rozhodnutia“ (Rim 8, 26–28). „Duch“ predstavuje spojovací článok medzi hĺbkami našej individuálnej bytosti a nezmernou priepasťou všetkého bytia v Bohu. Boh nie je mimo nás, predsa však je hlboko transcendentný. Ale pre Bibliu „hlboké veci Božie“ nemôžu byť preskúmané, transcendencia Boha nemôže byť pochopená púhym skúmaním hĺbok individuálneho ľudského bytia. Boh, pretože je láska, sa v plnosti stretáva len „medzi človekom a človekom“. Bremeno celej prorockej tradície spočíva v tom, že Božie požiadavky môžu byť poznávané a plnené len v účasti a v službe blížnemu (porov. Jer 22, 15n). Boh, ktorý je nepodmienený, sa nachádza len v podmienených vzťahoch tohto života, s nimi a pod nimi; lebo je ich hĺbkou a posledným zmyslom. A toto je vyjadrené špecificky kresťansky, v hlboko jednoduchom podobenstve o Poslednom súde (Mt 25, 31–46). Jediný spôsob ako sa stretnúť s Kristom je v „najmenšom z bratov“. Syna Človeka je možné poznať len v nepodmienenom vzťahu k synovi človeka, k tomu, ktorého jedinou požiadavkou voči nám je jeho všeobecné človečenstvo. Či niekto „poznal“ Boha, zisťuje sa jedinou otázkou: „Ako hlboko si miloval ? “ (porov. 1 Jn 4, 8), pripomína Robinson. Toto nás znovu privádza k tomu, čo Bonhoeffer hovoril o „nenáboženskom“ chápaní Boha. Lebo táto posledná a najprenikavejšia otázka nemá s „náboženstvom“ nič spoločné. Nezakladá našu večnú spásu na ničom náboženskom. Stretnutie so Synom človeka sa opisuje výrazmi celkom „svetskej“ starostlivosti o potravu, o dodávku vody, o bývanie, nemocnice a väznice, tak ako Jeremiáš kedysi definoval poznanie Boha výrazmi konania spravodlivosti voči chudobným a núdznym. Slovami Macmunayovými „veľkým príspevkom židov pre náboženstvo bolo, že ho zrušili“ (The Clue to History). Správny vzťah k Bohu nezávisel na ničom náboženskom: ba náboženstvo mu mohlo byť najväčšou prekážkou (napr. Am 5, 21–25).

Každá nová náboženská pravda prichádza ako ničiteľka dajakého iného boha, ako útok na to, čo ľudia pokladajú za najsvätejšie. V skutočnosti debata zahájená Pavlom na Aropágu je debata, ktorá nie je nikdy uzavretá. Musí sa stále zahajovať znovu vždy, keď je jedna modla odstránená, aby bola nahradená inou. Lebo evanjelium je stály zápas s obrazmi Boha, ktoré si ľudia vytvárajú, aj kresťania, keď v každej generácii hľadajú jeho zmysel. Tieto obrazy plnia dôležitú úlohu tým, že koncentrujú nepoznateľné, uzatvárajú nevyčerpateľné, takže obyčajní ľudia môžu myslieť na Boha a majú niečo, k čomu môžu upriamovať svoju obrazotvornosť a modlitby. Ale keď sa stanú náhradou Boha, keď sa stanú Bohom, takže sa zavrhuje alebo popiera, čo nie je vtelené v obraze, potom máme novú modloslužbu, ktorú treba odstrániť, upozorňuje Robinson. V pohanskom svete to bola–a doteraz je–záležitosť hlavne kovových obrazov. Pre nás je to skôr otázka duchovných obrazov–ako jeden za druhým poslúži svojmu účelu a potom musí zaniknúť. „Pokúsil som sa naznačiť, ako (...), obrazy Boha ˏtam horeˊ a ˏtam vonkuˊ-zrejme vo svojej dobe nepostrádateľné ako ohnisko pre akékoľvek ponímanie božstva–sa môžu postupne, alebo celkom náhle stať bezvýznamnými alebo niečím horším (...), mám tiež veľkú sympatiu k tým, ktorí sa pokladajú za ateistov. Lebo Boh, proti ktorému sa búria a v ktorého čestne nemôžu veriť, je často len obraz Boha, predstava, ktorá sa stala modlou. Pavol postrehol, že za modlami Aténčanov bol neznámy, neuznávaný Boh, ktorého neurčite tušili a hľadali (...), pokiaľ ide o obrazy Boha, či kovové alebo duchovné, som ochotný byť agnostik s agnostikmi, aj ateista s ateistami. Takúto úľavu nachádzam v príbehu o stretnutí apoštola Pavla s aténskymi mužmi.“ Týmito slovami končí svoje podnetné úvahy John A. T. Robinson.