Ako sa zmenil Blízky východ po Izraelsko-libanonskej kríze?<BR><BR>Bude tomu už pomaly šestdesiat rokov co ludia zacali ludia ponímat oblast Blízkeho východu ako miesto stálych konfliktov, nenávisti a krviprelievania medzi Arabmi a Židmi. Rovnako sme si už zvykli, že poväcšine každý konflikt v tejto oblasti „zamieša karty“ na svetovej politickej scéne a má dalekosiahlejšie následky.<BR><BR>Výnimkou nebude ani posledná vojna medzi Židovským štátom a Hnutím Hizbaláh. Osobne za pociatok tohto konfliktu považujem rok 1970, ked jordánsky král Husajn vyhnal zo svojej krajiny Jásira Arafata so svojím hnutím OOP. Husajnove dôvody pre toto rozhodnutie boli vcelku oprávnené, ked si uvedomíme, že Arafat budoval štát v štáte. Podobnému osudu sa už však nevyhol Libanon, kde môžme tvrdit, že to co zacal Arafat, dovršil Hizbaláh do vítazného konca a dnes jeho organizácia raziaca vlastnú politiku sa vymiká štátnej kontrole. Radikálna rétorika OOP (dnes Hizbaláhu) docielila znicenie ekvilibria, ktoré vládlo medzi krestnami a moslimami a vzbudila u Izraelcanov obavy o bezpecnost severnej hranice. Tie vyvrcholili do okupovania severného Libanonu izraelskou armádou v rokoch 1982-2000. Nech bola táto okupácia akokolvek efektívna, zjavne nesplnila svoj úcel a to udusenie arabského radikalizmu v Libanone.<BR><BR>Bezprostredný stret vyvrcholil, ked Hizbaláh nasledoval príklad palestínskeho Hamasu a uniesol dvoch izraelských vojakov. Hamas i Hizbaláh si od tohto aktu slubujú prepustenie svojích zajatých druhov. Ci nakoniec docielia svojho úmyslu je otázne. V Izraeli sa považuje každý obcan za clena jednej velkej rodiny a pokial nebude mat vláda istotu, že je v bezpecí, nepustí sa do riskantného vyjednávania. <BR><BR>Nedá sa však popriet ani tvrdenie, že Izrael iba cakal na zámienku, ktorou by ospravldlnil svoj vojenský zásah v Gaze a Libanone. Útoky rakiet Kassám ci iné teroristické akcie, ktorých cielom bolo prevažne civilné obyvatelstvo, možno považovat za opodstatnený dôvod k útoku, no svetové spolocenstvo by presadzovalo diplomatické riešenie.<BR><BR>K takémuto riešeniu by však nepristúpilo ani jedno z hnutí, lebo tým by uznali právo na existenciu Židovského štátu, a pravdepodobne ani Izrael, ktorému by chýbala záruka efektivity dosiahnutého výsledku. Navyše k takémto kroku by chýbala vôla oboch strán a nejaký Kissinger, ktorý by mal dôveru oboch strán.Vojenský stret sa teda podobne ako pri Jom Kippurskej vojne javil ako jediný prostriedko k prelomeniu status quo. <BR><BR>Izrael zacal ofenzívu s masívnou technickou prevahou a keby jeho protivník použival rovnaký spôsob boja, tak by zarucene zakrátko vyhral. Rozdiel v tejto vojne spocíval práve v jej taktike. Tentokrát sa nemala odohrat žiadna tanková bitka na Sinaji, ale celý scenár prebiehal na vietnamský spôsob. Hizbaláh využil znalost prostredia, rozsiahlu siet podzemných bunkrov a podporu miestneho obyvatelstva, ktorú si vybudoval svojou sociálnou politikou. Za takýchto podmienok boja by Izrael velmi rýchlo vykrvácal, a preto mu prišlo vhod zastavnie bojov. <BR><BR>O tom kto sa stal vítazom tejto vojny by sa môhli viest dlhé polemiky. Hizbaláh zdaleka nebol porazený ako by si to predstavovalo velenie IDF a o tom ci sa podarí hnutie odzbrojit na základe rezolúcie 1701 by som tiež pochyboval. <BR><BR>Potešujúcim pre Izrael može byt, že po dlhých rokov je libanonská armáda na území, ktoré dovtedy výhradne ovládal Hizbaláh. Tento fakt by sa môhol stat pre Izrael istým garantom bezpecnosti avšak aj to len za predpokladu, že vo vláde nebudú dominovat poslanci Hizbaláhu ci iní radikáli.<BR><BR>