Asi máloktorého vzdelanejšieho človeka by som musel presviedčať o fakte, že stav Západnej civilizácie (úmyselne som napísal Západ s veľkým začiatočným písmenom, aby som tým označil štáty ktoré sa charakterizujú spoločným kresťanským dedičstvom, tržnou ekonomikou a hlásajú sa k zásadám demokracie) ,do ktorej sa radíme aj my, nie je zrovna povzbudivý. Mohol by som začať vymenovávať problémy ako je spomalenie rastu HDP, odliv kapitálu do štátov ako je Čína a India, klesajúca pôrodnosť a úpadok našej kultúry. Ja by som sa v tomto článku rád venoval tomu poslednému problému – úpadku Západnej kultúry a to konkrétne kresťanstva, ktoré podľa mňa môžme považovať za jeden z hlavných pilierov Západu. Daný problém by som rád vyložil z pohľadu veriaceho kresťana – katolíka, na základe vlastných skúsenosti a prečítaných poznatkov. Kniha <em>Stret Civilizácii</em> od Samuela Huntingtona, môj krátky pobyt v španielskej Valencii počas veľkonočných sviatkov a čas ktorý trávim na štúdiach v Bologni predstavovali u mňa tri hlavné impulzy k napísaniu tejto úvahy.

Kto sa zaoberá sociológiou, politológiou či ho zaujímajú reflexie o stave spoločnosti, tak asi dôverne pozná Huntingtonovu knihu Stret Civilizácii. Profesor Samuel Huntington prednáša politológiu na Harvarde a patrí medzi uznávaných odborníkov na medzinárodné vzťahy. Jeho kniha vyšla roku 1996, tesne po rozpade Sovietského zväzu. Na Západe vtedy vládla eufória z vyhratej studenej vojny a politika sa razila v duchu multikulturalizmu a šírenia západného štýlu života. Západ neoslavoval úspech iba vo východnej Európe, ale aj v tak vzdialených končinách ako je Nikaragua a porážka režimu Daniela Ortegu, Afganistan opustili sovietské vojská, v Angole sa rysoval konsenzus medzi prozápadným hnutím UNITA a marxistickou MPLA a obhájcovia rasovej rovnosti jasali pri páde apartheidu v Juhoafrickej republike. Autor knihy vyzýval k umiernenosti v šírení Západných hodnôt a k uvedomeniu si, že naša kultúra nie je univerzálna ale jedinečná. Ja však po necelých dvadsiatich rokoch pádu komunizmu, vyzývam k obrane našej kultúry a to hlavne k obrane našeho kresťanského povedomia.

Počas školského roka zvyčajne každý deň pred začiatkom vyučovania idem na omšu do kostola. Bologna je posiata kostolmi a jeden je aj pár metrov od mojej fakulty a od aulí kde mávam prednášky. Na bohoslužbe však veľmi zriedka narátam viac než pätnásť ľudí a z mladších ročníkov som ja jediný kto tam chodí pravidelne. Keď som sa pýtal miestneho farára (ktorý už tiež ťahá na sedemdesiatku) čo podľa neho zapríčiňuje taký mohutný úpadok katolicizmu, tak iba potvrdil moju domienku, že hlavný dôvod bude rastúci blahobyt. Ťažko sa dá namietať niečo proti tejto mienke...dlhú dobu, prakticky až po prelom 60. a 70. rokov boli kostoly v Taliansku plné. Krajina sa do tej doby zmietala v biede a chudobe, tisíce Talianov sa vysťahovávali za prácou do Ameriky, Argentíny či Nemecka. Avšak vďaka objemnej ekonomickej pomoci z USA a aj vďaka členstvu v EU život v Taliansku sa stával lepším. Dnešná situácia je taká, že v takmer v každom mestečku možno nájsť oficiálneho distribútora hodiniek značky Rolex, na uliciach bežne vidávať športové autá Porsche a väčšina mojích spolužiakov chodí v oblečení za (pre nás) nadštandartné ceny. Ďalší “kultúrný“ šok zažívam hneď pár minút po omši, na konverzácii z anglického jazyka. Ako hovorí názov predmetu, na hodine sa hlavne diskutuje a bolo by to zvláštne keby za dobu celého semestra nedošla reč na tému náboženstvo. Pri otázke kto je veriaci som bol jediný kto zdvihol ruku. Následne som bol zasypaný narážkami o mojej netolarantnosti k homosexuálom, žiadalo so odo mňa vysvetlenie odkiaľ má cirkev majetok a prečo keď je Boh taký láskyplný dopustí že umierajú nevinné obete po celom svete. Keď som odpovedal, že homosexuálov rešpektujem, no je pre mňa neprípustné aby z kresťanského hladiska ich vzťah bol rovnoprávny so zväzkom muža a ženy, že je pravda že cirkev v minulosti nahanobila majetok aj nečestnými prostriedkami akými boli križiacke výpravy, no od tej doby sa už učinil značný progres a upustilo sa od podobných dobrodružstiev a že Boh nám dal absolútnu slobodu, v ktorej spočíva, žiaľ, aj páchanie zla, tak sa mi nepodarilo zmeniť môj obraz konzervatívneho prežitku v očiach mojich spolužiakov.

Následne sa dostal k slovu môj spolužiak s Turecka, ktorý hovoril o svojom náboženstve – islame a vyzdvihoval jeho jedinečnú mierumilovnosť a univerzálnosť. Reakcia triedy bola, že je úžasné žiť v spoločnosti kde má každý právo na svoje vierovyznanie a je rešpektovaný...škoda že aj mne sa nedostalo takého posudku. Asi najviac zaskočený som však bol počas svojho pobytu v španielskej Valencii. Do Valencie som išiel ako člen slovenskej skupiny na seminár o ľudských právach, ktorý bol organizovaný španielskými saleziánmi. To že pôvodnému cieľu sa venovalo minimum času a prednejší bol závod námorných jácht American cup, nebudem teraz rozoberať. Chcem poukázať skôr na “kultúrne strety“, ktoré medzi nami nastali vzhľadom na to, že tam boli aj ľudia so Slovinska, Anglicka, Španielska a Holandska. Ako som už na začiatku spomínal na Pyrenejskom poloostrove som bol v čase Velkonočných sviatkov, ktoré považujeme za jeden z najvätších sviatkov počas cirkevného roka. Saleziánov poznám dosť dobre, a preto som predpokladal, že počas nášho pobytu budeme mať aj nejaký duchovný program. Opak bol však pravdou a dokonca keď sme ako Slováci robili večerný program, tak nám bolo odporučené vyvarovať sa večerným modlitbám a to z dôvodu aby sme rešpektovali aj dvoch moslimov a troch ateistov, ktorí boli v našej skupine (poznamenávam že suma sumarum nás tam bolo tridsať). Dané odporúčanie sme jednohlasne odmietli a keď prišlo na modlitbu, tak každý mal možnosť sa slobodne rozhodnúť či ostane alebo nie.

Aký som teda vyvodil záver z daných skúseností? Rozhodne sa stotožňujem s nedávnym výrokom pápeže Benedikta XIV, keď povedal že tolerancia sa častokrát stáva veľmi nebezpečnou. Rozhodne tým svätý otec nemal na mysli, že kresťan nemá tolerovať svoje odlišné prostredie v ktorom žije. Skôr by sa mal vyvarovať ústupkom vo svojej viere a životnom štýle pre nejaký zdanlivý konsenzus. Chcel by som aj v stručnosti vyjadriť môj postoj k moslimom a k islamu. Na islam ako náboženstvo pozerám s obavami a závisťou zároveň. S obavami lebo vidím ako sa rýchlo rozrastá islam na starom kontinente a Európa je voči tomu absolútne nemohúca. Poväčšine stále ustúpime, no málokedy sa vyžaduje nejaká reciprocita ústupkom, ktorým sa dostáva moslimom v Európe. Kresťania v moslimskom svete stále žijú v útlaku a v nerovnosti a to aj v umiernených krajinách ako je Turecko. Moslimovia v Európe dostávajú finančnú podporu na stavbu mešít aj zo samotných mestských zastupiteľstiev (viď nedávny prípad vo Francúzsku, keď parížsky okrsok prispel na stavbu mešity), no stavba kostola v Sýrii či nebodaj v Iráne sa realizuje veľmi ťažko ak je to vôbec možné. Obdivujem Moslimov v tom, že obyvateľ Indonézie so svojim bratom vo viere z Maroka si dokážu pomôcť aj napriek diaľke ktorá ich delí a ich viera predstavuje ozajstné spojivo medzi nimi. V tomto mám obavy že to u nás kresťanov chýba. V úplnom závere chcem povedať, že som priaznivo naklonený šíreniu aj iných myšlienok ako len tých ktoré príslušia danej spoločnosti...človek by však mal mať slobodu výberu a malo by sa upustiť od diskriminácie odlišného vierovyznanie. Mojím zbožným prianím je aby si toto k srdcu vzali aj mimo Západné vlády. V každom prípade táto “misionárska činnosť“ by sa mala vykonávať mierumilovne a nie pomocou pastoračných prostriedkov akým je puška AK-47 alebo M-16.