Mamon alebo Boh?

Mamona alebo Boh ?
Dnes peniazom hrozí určitá pseudonáboženská deformácia na božstvo mamona. Bundesbank zostala dodnes v Nemecku jednou z najviac dôveryhodných inštitúcií. Len málo Nemcov verí v Boha, ale všetci veria ( dôverujú ) v Bundesbanku ( Aniela Dylus ). Nie je náhoda, že reč peňazí, ktoré dnes zaujali miesto ústredného média komunikácie medzi ľuďmi, je do značnej miery vypožičaná z tradičnej reči viery. Platí to predovšetkým o základnom výraze „kredit“, ktorý je odvodený od latinského slova credere, ktoré je zložené z cor a dare, takže presne preložené znamená : dať, zveriť niekomu srdce ( Kurt Koch ). Na čo upneš a čomu zveríš svoje srdce, to je vlastne tvoj Boh ( Martin Luther ).
Čo je mamona.
Toto slovo sa v Biblii vyskytuje len u Matúša ( Mt 6, 24 ) a Lukáša ( Lk 16, 9.11.13 ). Jedná sa o transliteráciu aramejského māmônâ vo význame majetok, bohatstvo alebo zisk. Etymologicky súvisí so slovom amen, ktorého základ označuje to, čo je spoľahlivo uložené, prípadne na čo sa spolieha. Ježiš týmto výrazom mieni sebeckú závislosť, ktorá sa zmocňuje srdca človeka a tým ho odcudzuje Bohu ( Mt 6, 19nn ). Človek sa nemôže upísať majetku vo svojom vnútri ( aramejsky : mamona ) a zároveň chcieť patriť tomu, ktorého podstatou je rozdávať. Toto je vlastný dôvod k výzve : „Nezhromažďujte si poklady na zemi...“ ( Mt 6, 19 ). Život je bohatý, ale bohatstvo života nám nie je dané preto, aby sme si ho nechali a „zakopali“. Mali by sme si ho nechať pre seba ako dar pre nás, ktorým sa náš život stane jasnejším a ako dar od nás, ktorým sa rozjasní život ostatných ľudí ( Meinrad Limbeck ). Keď človek niečo vlastní, jeho vlastníctvo v skutočnosti vlastní jeho. Skúsenosť nám jasne ukazuje, že peniaze a bohatstvo človeka veľmi rýchlo a ľahko pohltia, takže je potom nadmieru tvrdý, nesolidárny a sebaistý, upozorňuje Koch. Tomu by zodpovedal názor, že sa mamona odvodzuje z babylonského mimma vo význame celkom všetko. Ježiš vidí zotročujúcu moc mamony ( Mt 6, 21.24 ), takže nakoniec viera ( v zmysle dôvery, spoliehania ) v mamonu vylučuje vieru v Boha. Preto stavia Ježiš proti sebe mamonu a Boha a vyzýva k rozhodnutiu medzi nimi. S odkazom na výrok, že žiadny otrok nemôže slúžiť dvom pánom, je Ježišov učeník volaný k rozhodnutiu, aby sa nestal otrokom peňazí, majetku a spoločenskej prestíže, čo by mu prekážalo v službe Bohu, ale aby sa nechal viesť Bohom pri zachádzaní s peniazmi a mocou, ktorá je na nich založená ( Paul – Gerhard Müller ). Mamona je „nespravodlivá“ už preto, že nerovne rozdelené bohatstvo vytvára principiálne nespravodlivú situáciu, pokiaľ nie je solidárne a spravodlivo rozdelovaná ( Lk 16, 9nn ; porov. Sir 5,8 ; 27, 1n ; Mk 4, 19 ). Peniaze použité pre druhých sa môžu premeniť na opravdivé bohatstvo v budúcom veku ( Lk 16, 12 ).
Peniaze ako božstvo.
Chorobná žiadostivosť po peniazoch je známa už od staroveku. Charakteristické pre ňu nie je, že jednotlivec chce niečo mať, ale že to musí mať, vysvetľuje profesorka sociálnej etiky A. Dylus. Nenásytnosť pachtenia po peniazoch vyzerá ako pokus už teraz, na tomto svete sa zvečniť. Peniaze na bankových kontách vyvolávajú zdanie, že sú večné, hovorí Dylus. Cirkulujúce peniaze dostávajú kvázibožské vlastnosti a idolatria peňazí sa stáva náhražkou náboženstva. V dôsledku toho – hovorí kardinál Lustiger – „človek, ktorý prepadol úžerníckemu kultu mamony je nepochybne pokúšaný popierať Boha“. Že taká „modloslužba“ chamtivcov postihuje aj moderného človeka, vedia dobre odborníci v marketingu a reklame. Aby získali zákazníkov, používajú v reklame práve také kvázináboženské zážitky, prípadne hodnoty ako : istota, vernosť, večnosť, láska, dôvera, náklonnosť, túžba. Vzhľadom k nebezpečiu demoralizácie peniazmi a očakávania pozitívneho prínosu trhového hospodárstva, nie je možné ponechať bez povšimnutia oslobodzujúce momenty peňažného hospodárstva. Do istej miery platí názor, že „peniaze sú mincovaná sloboda“. Ten, kto má peniaze, môže získať veci, ktoré podporujú jeho blahobyt. Kto má peniaze môže sa oslobodiť od niektorých vonkajších a vnútorných tlakov, konštatuje Dylus. Do tej miery ako sa spoločnosť stáva hospodárskou spoločnosťou je vlastníctvo peňazí nutnou podmienkou účasti na spoločenskom živote vôbec. Peniaze sa stali akousi vstupenkou pre sociálnu integráciu a ich vlastnenie absolútnou nevyhnutnosťou. Na tomto pozadí je možné vysvetliť silnú väzbu na peniaze u tých, ktorí ich nemajú, myslí si Dylus. V tejto existenciálnej núdzi sa nutne obávajú narušenia, alebo dokonca straty vlastnej identity. Podľa Dylus neprimerané „zbožstvenie“ peňazí nie je možné redukovať len na rozpútanie mechanizmov trhu. Jeho štrukturálne korene je možné objaviť aj v nerovnosti šancí. Kde vzniká dojem, že je už vopred určené, kto vyhrá a kto stratí, rastie pravdepodobnosť „zbožstvenia“ peňazí, konštatuje Dylus.
Kresťan a pozemské majetky.
So skúsenosťou sociálnej chudoby a s ňou spojeným vzťahom k Bohu sa stretávame aj v Novom zákone. Ježiš, hoci bol sám chudobný a stál na strane chudobných, nekázal spoločnosť blahobytu alebo „gulášový“ komunizmus ( „najprv jedlo, potom morálka“ ), ale „kráľovstvo Božie a potom všetko ostatné“ ( porov. Mt 6, 33 ). Od svojich stúpencov nežiadal, aby vyvlastnili majetky boháčov, pomstili sa vykorisťovateľom a úplne sa zriekli vlastníctva. Niektorí jeho učeníci vlastnili domy a rovnako ako sám Ježiš boli pri svojom putujúcom spôsobe života odkázaní na podporu majetných medzi svojimi prívržencami a zvlášť ženami ( porov. Lk 8, 1–3 ; Mk 15, 40n ). Nemôžeme vychádzať z toho, že by rané kresťanstvo ako celok bolo tvorené len najnižšou sociálnou vrstvou. Existovala tu rozsiahle diferencovaná hospodárska pluralita. Podľa Ježišovho príkladu chodia putujúci charizmatici po veľkonočných udalostiach od miesta k miestu, aby ako misionári hlásali kresťanské posolstvo. Opustili vlasť, rodinu, majetok, aby žili v chudobe a ako chudobní počúvli Ježišovu spásnu výzvu ( Mt 5, 3 ; Lk 6, 20 ) ako im osobne adresovanú a chápali ju ako program. Aj jeruzalemská raná kresťanská obec sa pokladala za „spoločenstvo chudobných“, nie však v tom ezoterickom zmysle ako kumránski eséni. Iná bola situácia v helenistických veľkomestách, kde sa aj kresťania podielali na všeobecnej sociálnej situácii. Tam práve vzhľadom k sociálnemu vývoju vznikali napätia, ktoré siahali až ku koreňom základného chápania kresťanstva ( porov. 1 Kor 1, 26 – 31 ; 11, 17 – 34 ). Tiež okruh adresátov Jakubovho listu je spoločensky a sociálne diferencovaný. Sú tu chudobní a tiež zámožnejší, ktorí sa venujú obchodu a tí, ktorých sociálne postavenie na základe ich hospodárskych pomerov môžeme len odhadnúť. Tak sa v jakubovskom okruhu ponúka podobný obraz ako v pavlovských alebo popavlovských kresťanských obciach. Práve problém bohatstva sa v misijnej cirkvi popavlovskej doby postupne stával tiesnivý ( porov. 1 Tim 6, 9n ), čo viedlo až ku konfliktom o učení ( porov. 1 Tim 6, 3 – 10 ). Ježišovská prax chudoby sa však udržala prinajmenšom ako kritická otázka kresťanskej spoločnosti, takže ju kniha Hermov Pastier vyzýva v 2. storočí k tomu, aby sa bohatstvo vynakladalo pre vdovy a siroty a tak sa usilovalo o sociálne vyrovnanie. Lukášovská cirkev Skutkov apoštolov alebo listu Hebrejom vykazuje podobnú sociálnu diferenciáciu ( Rudolf Hoppe ). To, že sa kresťanstvo ujalo vo všetkých sociálnych vrstvách potvrdzuje Plíniova poznámka v jednom dopise cisárovi Trajanovi zo začiatku 2. storočia ( týka sa oblasti Pontu, t.j.
dnešného severného Turecka ). Pre súčasnosť to znamená, že kresťania ( zvlášť teológovia a biskupi ) by napriek všetkému svojmu rozhodnému nasadeniu proti nespravodlivým a neľudským pomerom nemali vystupovať ako ekonomicky naivní blúznivci, ktorí nábožensky vynášajú chudobu a paušálne diskreditujú bohatstvo, myslí si Hans Küng. Vzdať sa bohatstva neznamená nevyhnutne, že človek prestáva byť jeho vlastníkom. Evanjelium nechce, aby človek striasol zo seba majetok ako nejaké gniaviace bremeno. Ježiš nepovolal všetkých ľudí, aby ho nasledovali v absolútnej chudobe. Dobrovoľná chudoba je pre jednotlivca alebo jednotlivé skupiny charizmatickou životnou formou, inšpirovanou a legitimovanou evanjeliom, ktorú ako ukazujú dejiny františkánského rádu nebolo ľahké žiť už v stredovekom a naviac ešte v modernom svete, upozorňuje Küng. Zostáva tu ale výzva pre každého, aby svoj majetok zdielal s chudobnými a núdznymi. Radostné posolstvo chudobným sa môže stať hrozbou bohatým, ktorí sa pred touto požiadavkou uzavrú. Pre tých platí výrok evanjelia : „Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva“ ( Mt 19, 24 ). Podľa istého výkladu „ucho ihly“ nebolo nič iné ako doslovný preklad hebrejského názvu jednej jeruzalemskej brány ( Négeb – ha – chammath alebo Chur – ha – chammath ), cez ktorú sa ťavám ťažko prechádzalo. Preto možno predpokladať, že evanjelium nenúka boháčom nesmierne malý priechod osobnej filantropie, lež skôr úzku a namáhavú, no predsa schodnú cestu sociálnej reformy ( Ján Komorovský ). V dnešnom horizonte sa však vynára otázka s ďalekosiahlymi dôsledkami : Stačí zo svojho majetku niečo odovzdať alebo obetovať celý svoj majetok ? Nemusia sa zmeniť spoločenské a ekonomické štruktúry, aby boli krajiny tretieho sveta oslobodené zo svojej zúfalej situácie ? Musíme poctivo konštatovať, že Ježiš priamo tieto požiadavky nekládol. Ale svojou kritikou rozdeľovania majetku a svojou opciou v prospech chudobných dal predsa jasné signály, ktoré nás vyzývajú, aby sme za dnešnej situácie v svetovom hospodárstve navodili také štrukturálne zmeny. Láska k blížnemu sa nemôže vyčerpávať almužnou a individuálnou dobročinnosťou. Musí mať aj inštitucionálne formy. Každý kresťan je povinný k tomu podľa svojich možností prispievať, zvlášť v demokratickom štáte ( Rudolf Schnackenburg ). Pohoršenie nie je v tom, že existuje boháč a chudobný Lazar. Pohoršenie je v tom, že Lazar „túžil nasýtiť sa odrobinkami, čo padli z boháčovho stola“ ( Lk 16, 21 ). Nedostal však z toho nič. Otázka pre kresťanské svedomie podľa Leonarda Boffa znie jednoducho, ale radikálne : „Ako môžeme byť kresťanmi vo svete, ktorý je plný úbožiakov ?“ Na túto otázku Boff podal provokatívnu odpoveď : „Autenticky je to možné, len keď svoju vieru žijeme spôsobom, ktorý oslobodzuje“. Bohatý je zodpovedný za chudobného. Pri viere bez skutkov nejde len o vieru bez účinku, ale aj o vieru bez skutočnosti, t.j. bez konkrétneho vzťahu ku kresťanskému spoločenstvu a bratom ( Josef Bohumil Souček ). Kto slúži Bohu dáva svoje peniaze chudobným, kto slúži mamone, chráni si ich, aby sa mohol o ne opierať. Opravdivé bohatstvo napokon nie je to, ktoré človek má, ale ktoré dáva ( Sk 20, 35 ).
Eticky zodpovedné hospodárenie.
Pre nový svetový hospodársky poriadok je vhodný len etos zodpovednosti realistických ekonómov s idealistickým horizontom. Taký etos predpokladá aj v hospodárstve charakter, ideály a hodnoty, realisticky sa ale pýta na predvídateľné, predovšetkým negatívne dôsledky hospodárskych rozhodnutí, za ktoré tiež príjima zodpovednosť. Zodpovedné hospodárstvo v postmodernej dobe spočíva v presvedčivom prepojení hospodárskych stratégií a etického súdu. Táto nová paradigma hospodárskeho etosu sa konkretizuje tým, že - pri všetkej legitimite zisku – skúma, či sa hospodárske konanie nepreviňuje proti vyšším hodnotám, či sa zlučuje so sociálnym, ekologickým a budúcnostným zreteľom, konštatuje Küng. Že je možné podnikať aj eticky ukazuje kláštor premonštrátov v hornorakúskom Aigen – Schlägli. Kláštor je okrem náboženského centra aj jednou z najbohatších miestnych „firiem“ a tiež vôbec najväčším zamestnávateľom v širokom okolí. „Naším cieľom nie je dosahovať každý rok vyššie zisky, tvrdí Marcus Rubasch“. Úlohou kláštora je podľa neho hospodáriť tak, aby výnosy pokryli náklady na údržbu cirkevných budov, na duchovnú a vzdelávaciu činnosť rádových bratov, ale tiež, aby zaistili všetkým zamestnancom určitú istotu zamestnania do budúcnosti. Preto kláštor vraj podniká v oboroch, ktoré síce nevynášajú toľko ako napríklad špekulácie na burze, predstavujú však stabilný zdroj príjmov.

Literatúra :
Boff, L.: Die Theologie der Befreiung im Streit der theologischen Strömungen von heute, In : Solidarisch leben 2 ( 1987 ), č.8 s.64 . In : Koch, K. : Konfrontace nebo dialóg ? Palčivé otázky dneška a křesťanská víra. Vyšehrad, Praha 2000.
Dylus, A. : Peníze jako božstvo. Sociálněetické poznámky. In : Teologické texty 2/2000,
s.61 – 65.
Hoppe, R. : List Jakubův. Karmelitánske nakladatelství, Kostelní Vydří 2001.
Kerles, M. : Cirkev a podnikání. Z článku „Modli se a podnikej“, Lidové noviny 21.1.
2006. In : Teologické texty 2/2006, s.106.
Kliesch, K. : Skutky apoštolů. Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1999.
Koch, K. : Konfrontace nebo dialog ? Palčivé otázky dneška a křesťanská víra. Vyšehrad, Praha 2000.
Komorovský, J. : Boží štát v pralesoch a savanách Paraguaja. Spoločnosť Božieho Slova v Nitre 2007.
Küng, H. : Světový etos pro politiku a hospodářství. Vyšehrad, Praha 2000.
Limbeck, M. : Evangelium sv. Matouše. Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1996.
Müller, P.G. : Evangelium sv. Lukáše. Karmelitánske nakladatelství, Kostelní Vydří 1998.
Novotný, A. : Biblický slovník. Nakladatelství Kalich, Praha 1956.
Nový biblický slovník. Nakladatelství Návrat domů, Praha 1996.
Slovník biblickej teologie. Vydavateľstvo Dobrá kniha, Trnava 2003.
Schnackenburg, R. : Všechno zmůže, kto věří. Kázání na hoře a Otčenáš. Nakladatelství
Vyšehrad, Praha 1997.
Souček, J.B. : Teologické a exegetické studie. Česká biblická společnost, Praha 2002.