Zredukovať človeka na numerickú hodnotu jeho skutkov podľa zákona znamená spraviť z neho bezduché monstrum, ktoré by už nebolo schopné ani len tých skutkov. Existuje teda nejaké východisko ? Áno ! Jednoducho brať človeka takého, aký je. Ako poznávajúcu a milujúcu bytosť, rozpätú k pravde, láske a k plnému životu. Nehrať sa na vonkajšie formálne zachovávanie predpisov, ale hľadať spravodlivosť, v ktorej bude život ozajstným životom a láska ozajstnou láskou. Takáto spravodlivosť sa pravdaže nevtesná do nijakých paragrafov, do nijakých zákonov. Ale je vôbec reálne možná ? Práve k tejto otázke vedú všetky nitky Pavlových úvah. – Teraz sa zjavila Božia spravodlivosť skrze vieru v Ježiša Krista pre všetkých, čo veria. Áno Ježiš Kristus. To je riešenie, to je nádej. V ňom nachádza svoj zmysel i sám zákon. Uveriť v Ježiša znamená začať myslieť jeho myslením. Nie podľa spravodlivosti paragrafov a zákonov, ale podľa spravodlivosti, v ktorej sme ochotní dávať život za tých, ktorých milujeme, zlé odplácať dobrým – odpúšťať, donekonečna odpúšťať. Taký je proces ospravedlnenia v Ježišovi, taká je jeho spravodlivosť (Jozef Porubčan).

<strong>1. Moc evanjelia</strong>
Obsahom evanjelia (zvesti o spáse) je Ježiš Kristus, Syn Boží (porov. Rim. 1, 3n ; 3, 24n atď.). Evanjelium však je oveľa viac než len vyhlásenie „obsahov viery“. Radostná zvesť o Ježišovi dosahuje vo svojich poslucháčoch cieľ až vtedy, keď poznajú, že je to Božia moc (Rim 1, 16), ktorá premieňa ich život smerom ku spáse. Ako moc Božia, premieňajúca skutočnosť, ide evanjelium pre Pavla v šlapajách tóry (Mojžišovho zákona) (Ex 15, 13 ; Ž 29, 11). Tóra je pre žida Božou silou, pretože pripomína svetu poriadok, ktorý Boh založil pri stvorení. Skrze ňu vedie dejiny Izraela ku spáse, a nakoniec daruje tým, ktorí ju dodržiavajú, účasť na budúcom svete, vysvetľuje biblista Michael Theobald. Pretože sa evanjelium opiera o smrť a vzkriesenie Ježiša Krista, je slovom zmierenia. Boh ním odstraňuje zábranu, ktorá drží človeka ďaleko od Boha, pod súdom, v strachu. Je zjavením spravodlivosti Boha, ktorý zachraňuje človeka (Rim 1, 16) tým, že mu dáva zomrieť spolu s Kristom. Je evanjeliom milosti (Sk 20, 24), pokoja (Ef 6, 15) a spásy (Ef 1, 13 ; 1 Kor 15, 1n). Odpustenie robí z človeka nové stvorenie, nastoluje medzi Bohom a ním normálne vzťahy a dovoľuje mu očakávať bez bázne súd. Ako zvesť o súde a milosti je evanjelium platné pre všetkých ľudí (Rim 3, 23n. 29n). Zákon a evanjelium stoja zásadne proti sebe v liste Rimanom a liste Galaťanom (porov. tiež ohlas na Pavlovo kázanie v Jn 1, 17). Tento protiklad neznamená, že by v Starom zákone a Novom zákone bolo dvojaké odlišné zjavenie, dve cesty spásy, že by Starý zákon podroboval človeka Božiemu nároku, aby sa ospravedlnil poslušnosťou prikázaniam a Nový zákon by zisťoval, že tento Boží pokus smeruje ku skaze a zavádzal by akýsi poriadok zhovievavosti. Evanjelium neznamená nový Boží postoj k človekovi, akoby bol Boh skôr predpokladal ospravedlnenie skrze skutky zákona a teraz predpokladal ospravedlnenie skrze evanjelium milosti. Zákon nie je proti zasľúbeniu milosti (Gal 3, 21) a podobne evanjelium nie je poprením zákona, naopak, upevňuje ho (Rim 3, 21). Pavol ukazuje, že minulosť predchádza zákon (Gal 3, 17) a že uvedenie zákona je súčasťou prvotného a jediného plánu spásy. Zákon vyzýva k prestúpeniu (Rim 7, 7n), ukazuje, že človek nechce prijať milosť, ale chváliť sa pred Bohom svojou vlastnou spravodlivosťou (Rim 10, 2n ; Lk 18, 11n). Tak udržuje človeka v jeho skutočnom postavení pred Bohom, v ktorom jedine môže byť Kristom nájdený a prijať milosť (Gal 3, 23n).
<!-- |:1:| --> <strong>2. Viera v ospravedlnenie</strong>
Je to „len“ a jedine viera, ktorú Boh vyžaduje, aby človek dosiahol spásu a záchranu. Nie sú potrebné žiadne „dobré skutky“, ktoré by sme museli z vlastných síl konať a pripomínať ich Bohu ako svoj výkon, aby sme dokázali, že sme hodní toho, aby sa k nám Boh so zaľúbením obrátil. To znamená, že nemusíme budovať žiadnu „vlastnú spravodlivosť “, ako to Pavol nazýva (porov. Flp 3, 9), ktorú by nám potom Boh uznal a pripočítal ako „zásluhu“. Nie tak ; aby ma Boh prijal a aby som o tom mal istotu, k tomu je potrebná „len“ viera, že urobil a robí pre mňa všetko, čo vedie k mojej záchrane. To je priamo revolučné poznanie, ktoré prelamuje systémy náboženstiev. Necháva Boha celkom a výlučne Bohom a vzdáva mu tú najvyššiu česť, keď jemu samému a neskrátene priznáva to, čo dokáže len on sám, a čo človek zo svojich vlastných síl nijako nemôže vykonať, totiž „záchranu“. A odkazuje človeka do tej pozície, ktorá mu ako stvoreniu patrí, bez toho, aby ho drtila a „držala pri zemi“, totiž do pozície zodpovednej bytosti. To, že smie Bohu povedať slobodné ÁNO svojho súhlasu a vďačného príjimania, to je jeho dôstojnosťou a slobodou pred Bohom, konštatuje Wolfgang Trilling. Podstata viery v Pavlovom ponímaní je najzreteľnejšie viditeľná na tom, že je to viera v ospravedlnenie (Rim 1, 16n ; 3, 20 – 5, 11 ; 9, 30 – 10, 21 ; Gal 2, 16 – 5, 12 ; Flp 3, 3 – 11). Veriť v ospravedlnenie neznamená len mysľou prijímať zvesť o spravodlivosti Božej v Kristovi zjavenej (Rim 3, 20nn), viera je celý spôsob a pohyb života (Rim 1, 17). Veriaci tým, že opravdivo verí v darovanú spravodlivosť je človek skutočne spravodlivý v očiach Božích, teda v najhlbšom rozmere skutočnosti. Viera je teda spôsobom, ktorým kresťan už teraz žije z moci nového veku (aiónu). Podľa Trillinga viera nie je púhe prisvedčenie rozumu a našej vôle. Má byť odpoveďou celej osoby. Celý človek je predsa prijatý Bohom, nejde len o jeho rozum a vôľu. „Viera“ a „skutky“ nemôžu byť v tomto ohľade vôbec od seba odlúčené. Má to byť „viera činná skrze lásku“ (Gal 5, 6). Nemala by sama viera, ktorá je bránou k novému životu, k „ospravedlneniu“, byť milujúcou vierou, a až tak dávať skutočne primeranú odpoveď na Boží a Ježišov čin lásky ? V Evanjelickom katechizme pre dospelých sa o tom píše : „Istota, že nás Boh prijíma, dáva kresťanovi radosť a umožňuje mu novú, radostnú poslušnosť voči Božej vôli. Skrze vieru sa človek vnútorne premieňa a uschopňuje milovať Boha a blížneho.“ Karl Barth, teológ, ktorý vyšiel z reformovanej (kalvínskej) tradície, hovorí : „A ani viera sama by nebola skutočne vierou, keby nemala silu v láske.“
<!-- |:2:| --> <strong>3. Čo znamená „spravodlivosť Božia“ a „ospravedlnenie človeka“ ?</strong>
Prídavné meno spravodlivý bolo v grécko-rímskom svete na prelome letopočtu bežným slovom. Objavovalo sa v troch myšlienkových okruhoch. Spravodlivý je ten a) kto sa korektne chová k svojmu okoliu, koná ako verný občan, dbajúci na zákony obce, osvedčuje politickú a právnu lojalitu, b) kto je cnostný v zmysle ľudového stoicizmu. Náuka o čnostiach je tu preniknutá mravným optimizmom : človek nachádza v sebe a v „prírode“ princíp i možnosť spravodlivosti, ktorá je poňatá ako úspešne zavŕšená snaha o osobnú mravnú vyváženosť. Tejto myšlienkovej orientácii zodpovedá podstatné meno spravodlivosť. Sloveso ospravedlniť tu nachádzame oveľa zriedkavejšie, zrejme preto, že v tomto myšlienkovom okruhu znamená spravodlivosť predovšetkým stav, kvalitu. c) V helenistickej mystike, ovplyvnenej orientálnymi náboženstvami, znamená ospravedlniť, urobiť spravodlivým, vynikajúcim, dokonalým v zmysle náboženskej kvality, ktorú človek získava raz navždy.

V Starom zákone smeruje myšlienka spravodlivosti iným smerom. Jej východiskom je presvedčenie, že sám Boh „súdi“ to (či toho), čo je nespravodlivé. Sloveso ospravedlniť sa vyskytuje najčastejšie v trpnom rode. Človek nie je sám o sebe spravodlivý, ale je ospravedlnený, t.j. Bohom prehlásený za spravodlivého a tiež po tomto prajnom Božom zhodnotení túži (Iz 45, 25). V tomto chápaní je Boh predovšetkým sudca. Nie však moderný sudca, ktorého úlohou je čo najprimeranejšie aplikovať literu zákonníka, ale ako staroveký kráľ, suverénne vládnuci právom života a smrti nad svojimi poddanými (Ž 7, 12 ; Jer 12, 1 ; Ž 5, 9.11 ; 18, 26nn ; Iz 42, 21). „Spravodlivý“ tu nie je cnostný jedinec, ešte menej potom človek vnútorne premenený a zbožštený mystickým zasvätením. Spravodlivý je predovšetkým človek kráľom kladne zhodnotený. Kráľovská priazeň sa prejavuje dvojakým spôsobom : jednak ako výslovná pochvala poddaného, jednak ako oslobodenie, ktoré vymaňuje človeka z útlaku a násilia nepriateľov, či z úzkosti jeho vlastných chýb (Ž 143, 2 ; 11 – 12).

Pavlova terminológia je plne podriadená starozákonnému ponímaniu. Aj Pavol vidí dejiny ľudstva ako aj každého človeka (žida, či pohana) v perspektíve súdu (porov.Rim 1, 18 – 3, 20 ; 2, 5 – 11), a to znamená : v perspektíve budúceho konečného rozhodnutia Božieho o tomto svete. Pavol vychádza v zásade z toho, že „nie tí sú spravodliví pred Bohom, čo zákon počúvajú, ale tí, čo zákon plnia, budú ospravedlnení“ (Rim 2, 13). Avšak v porovnaní so všetkými ostatnými súčasnými podobami židovskej zbožnosti je Pavol rozhodne radikálny : merané požiadavkami tóry (Mojžišovho zákona) nie je nakoniec v poriadku žiadny človek, všetci sú hriešnici. Jeho celkom novým prínosom je, že žalujúci aj oslobodzujúci Boží rozsudok (porov. Ž 143) nie je očakávaný či rozoznávaný v tej ktorej udalosti národného či osobného života, ale v jedinečnej udalosti Ježiša Krista, ktorý „zomrel a vstal z mŕtvych“. Pavol stojí pred touto udalosťou ako človek, ktorý práve obdržal rozhodnutie súdu a pokúša sa ho rozlúštiť a postihnúť jeho nečakané dôsledky. Boží výrok nebol v Ježišovi Kristovi len raz navždy vynesený. Je teraz „zjavený“ všetkým ľuďom hlásaním evanjelia (Rim 1, 17). Pavlovi nestačí, že dielo spásy bolo v minulosti dokonané. Je treba, aby si ho človek uvedomil a z neho žil. Božia spravodlivosť, „naplnená“ na kríži, je teraz „zjavená“ apoštolským hlásaním a bude „zviditelnená“ pri poslednom súde. Niekedy Pavol zdôrazňuje viac minulú udalosť, inokedy možnosť, ktorú má „teraz“ človek, aby žil ako „ospravedlnený“, niekedy vyhlasuje definitívne zavŕšenie ospravedlnenia, ku ktorému došlo na kríži a ktoré bolo prijaté vierou. Ospravedlnenie bezbožného v evanjeliu nenahráva morálnemu úpadku, ako sa domnievali Pavlovi protivníci, kresťania zo židovstva, ale naopak uvádza do poriadku skutočne vo všetkých vzťahoch života toho, kto verí v Ježiša. Lenže – a to je pre Pavla rozhodujúce – teraz všetko konanie spravodlivosti, všetka spravodlivosť plynie z toho, že ju predchádza bytie bezbožného, ktorý bol oslobodený. Naopak – základ Božieho výroku : Ty si v poriadku, ty si spravodlivý ! nie je v konaní človeka. Len preto, že Boh svojím oslobodzujúcim výrokom daroval bezbožnému nový priestor pre život a pre bytie, dokáže teraz aj bezbožný žiť v súlade s Božou vôľou, zdôrazňuje Theobald. Spravodlivosť, ktorú Boh veriacemu „počítal“ je skutočná spravodlivosť. Človek, ktorému Boh nepočíta jeho hriechy, je spravodlivý (pred Bohom, čo je jedine dôležité) ; je „omilostený hriešnik“, je skutočne ospravedlnený a preto aj skutočne spravodlivý. Tak ako v Ž 143 je Boh, ktorý odsúdil a nechal zomrieť, tiež Bohom, ktorý otvára a zjavuje človekovi možnosť lepšieho života (porov. Rim 6). Človek oslobodený od hriechu sa stáva „služobníkom spravodlivosti“ (Rim 6, 18). V tomto texte znovu nachádzame slovo spravodlivosť v jeho židovskom význame.

Spravodlivosť je život nad ktorým Boh môže vyrieknuť priaznivý súd. Spravodlivý je ten, kto je „správny“, kto je po každej stránke „v poriadku“. V poriadku však je podľa židovského hľadiska len ten, kto žije v správnom vzťahu k Bohu a ku svojmu blížnemu, to znamená zachováva Božie prikázania a raduje sa z Božích ustanovení. Taký človek môže dúfať, že ho Boh tiež raz pri súde „oficiálne“ prehlási za spravodlivého a daruje mu život a spásu, konštatuje Theobald. U Pavla je celkom zreteľné, že ospravedlňujúce konanie Božie preniká do hĺbky človeka a pôsobí jeho premenu. Preto môžeme to slovo preložiť „urobiť spravodlivým“, ako sa často deje. Boh nielen človeka za spravodlivého vyhlasuje, ale robí ho tiež bytostne „svätým“ (porov. Rim 8, 30). V Katolíckom katechizme pre dospelých, ktorý vydala Nemecká biskupská konferencia v roku 1985 sa píše : „Podstata ospravedlnenia sa v Novom zákone popisuje ako znovuzrodenie, nové stvorenie, obnovenie a posvätenie, ako presadenie zo stavu smrti do stavu života (porov. 1 Jn 3, 14). Ospravedlnenie Bohom teda pôsobí skutočnú a podstatnú premenu človeka. Nielen ho spravodlivým prehlasuje, ale pôsobí, že spravodlivý je.“
<!-- |:3:| --> <strong>4. Spravodlivosť Božia v univerzálnom horizonte</strong>
„Spravodlivosť Božiu“ musíme chápať predovšetkým v jej univerzálnom, eschatologickom, celosvetovom horizonte : Otvoriť sa jej potom znamená predovšetkým upriamiť pohľad na celé ľudstvo a uznať Božie dielo ako dielo určené všetkým. To je iste predovšetkým podnetom k premýšlaniu o tom, že človek má byť vyslobodený nielen zo svojich osobných hriechov a rôznych spôsobov svojho zapletenia do hriechov, ale tiež, ba najprv, z hriešneho „sveta“ s jeho zvrátenými štruktúrami, zdôrazňuje Trilling. Pavlova reč o hriechu ako moci a čine je mienená dejinne. Zlo nie je kvalitou lpiacou na ľudskej prirodzenosti, ale výsledkom nerozlučnej súhry osobných rozhodnutí a im predchádzajúcich nadosobných, dejinne sprostredkovaných daností. „Nikto nezačína celkom od začiatku, akoby v bode nula. Každý je hlboko utváraný svojím vlastným životným príbehom, dejinami svojej rodiny, svojho ľudu, svojej kultúry, ba celého ľudstva. Pritom vstupuje do situácie, ktorá je určovaná vinou. Rodíme sa do spoločnosti, v ktorej vládne egoizmus, predsudky, nespravodlivosť, neúprimnosť. To nás utvára nielen v zmysle vonkajšieho zlého príkladu, ktorý určuje našu skutočnosť. Nikto totiž nežije sám pre seba ; všetko, čo sme, sme spolu s druhými. Všeobecná hriešnosť je prítomná vo všetkých ; každý je hriešny. Náš hriech opäť pôsobí na druhých. Je tu teda sieť vzájomného prepletenia viny a všeobecnej solidarity v hriechu, z ktorej sa žiadny človek nemôže vyviazať “ (Katolícky katechizmus pre dospelých). Kriklavé nespravodlivosti, vykorisťovanie a ponižovanie, duševný a fyzický teror, vojny, hlad a bieda – to všetko a ešte mnohé, čo nás ťaží a nami otriasa, to sú predsa takmer výlučne ľuďmi zavinené „hriešne“ stavy. K nim sa obracia Božie zľutovanie a Božia „spravodlivosť“, práve v nich má byť Božia pomoc hlásaná a podnecovať k ich prekonaniu. Pavlova argumentácia vychádza z teologickej pravdy, ktorá je súčasťou jeho viery : totiž z poznania, že (bez evanjelia) sú všetci ľudia stratení. To platí pre židov, ako aj pre tých najlepších z pohanov ! Zo základnej línie Pavlovho myšlienkového postupu sa môžeme naučiť to, že na počiatku všetkých úvah má stáť poznanie zodpovednosti človeka, ktorá je daná jeho podstatou ako Božieho tvora, vysvetľuje Theobald. V tomto zmysle je „služba kresťanov svetu“ založená v pavlovskom učení obdobne ako v Ježišovom angažovaní pre chudobných a utláčaných. Spája ich volanie po slobode, ktorá prichádza od Boha, a ktorá chce umožniť život dôstojný človeka pre jednotlivca a pre spolužitie medzi ľuďmi. Týmito slovami končí svoje podnetné úvahy Trilling.

<strong>Literatúra</strong>
Barth, K. : Die Kirchliche Dogmatik, IV/ 1, 101, Zürich 1932 nn. In : Schütte, H. : Ekumenický katechismus. Víra všech křesťanů. Praha : Vyšehrad, 1999, s. 117.
Evangelischer Erwachsenenkatechismus. Kursbuch des Glaubens. (Evangelický katechismus pro dospělé. Učebnice víry), vyd. H. Jetter, H. Echternach, R. Reller a M. Kiessig, Gütersloh 1989, s. 446. In : Schütte, H. : Ekumenický katechismus. Víra všech křesťanů. Praha : Vyšehrad, 1999, s. 116.
Katholischer Erwachsenen – Katechismus (Katolický katechismus pro dospělé), vyd. Německá biskupská konference, 1985, s. 239n. In : Schütte, H. : Ekumenický katechismus. Víra všech křesťanů. Praha : Vyšehrad, 1999, s. 113.
Katolický katechismus pro dospělé, 1985, str. 134n o cirkevním učení o dědičném hříchu, zakládajícím se hlavně na Rim 5). In : Theobald, M. : List Římanům. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2002, s. 155.
Novotný, A. : Biblický slovník. Praha : Kalich, 1956, s. 1199.
Porubčan, J. : Posolstvo, ako o ňom písal Pavol 2 2. list Korinťanom, List Rimanom, List Galaťanom. Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 1996, s. 63.
Schütte, H. : Ekumenický katechismus. Víra všech křesťanů. Praha : Vyšehrad, 1999, 257 s.
Theobald, M. : List Římanům. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2002, s.44 – 47. 63 – 64. 154 – 155.
Trilling, W. : Apoštol Pavel. Misionář a teolog. Praha : Vyšehrad 1994, s. 111 – 132.
Von Allmen, J. J. : Biblický slovník. Praha : Kalich, 1987, s. 64 – 66. 262 – 264.