Čo je človek? To je jedna z nespočetných otázok, ktoré na nás doliehajú vo všednom živote i pri vedeckom bádaní. Človek sa pýta na svoju vlastnú podstatu. Musí sa pýtať, pretože je sám sebe problémom. Človek je pýtajúca sa bytosť. Je to ten, kto sa môže a musí pýtať. Pýtať sa môže len človek. Nemôže sa pýtať kameň, ani rastlina, ani zviera. Možnosť pýtať sa je zvláštnou výsadou jeho podstaty ( Emerich Coreth ).

1. Chýba jednotná idea

V dôsledku vývinu moderného myslenia teória človeka stratila ústrednú oporu svojich myšlienkových postupov. Namiesto toho zavládla v myslení úplná anarchia. Všetci – teológovia, vedci, politici, sociológovia, biológovia, psychológovia, etnológovia, ekonómovia – pristupovali k problému zo svojho vlastného stanoviska. Zladiť, alebo zjednotiť všetky tieto čiastkové hľadiská a perspektívy už nebolo možné. Ba dokonca ani v špeciálnych oblastiach nejestvoval nijaký všeobecne prijatý vedecký princíp. Stále viac a viac sa presadzoval faktor osobnosti a rozhodujúcu úlohu začínal hrať temperament toho – ktorého autora. Ukazuje sa, že každý autor sa koniec koncov riadi svojím vlastným poňatím a hodnotením ľudského života. O tom, že tento antagonizmus ideí nepredstavuje iba závažný teoretický problém, ale aj vážnu hrozbu pre celý náš mravný a kultúrny život, niet nijakých pochýb, tvrdí Ernst Cassirer. Jedným z prvých predstaviteľov súčasného filozofického myslenia, ktorý si uvedomil a vyzdvihol toto nebezpečenstvo, bol Max Scheler. „V nijakom historickom období“ vyhlasuje Scheler, „sa človek nestal takým problematickým, ako v súčasnosti. ( ... ) Máme prírodovednú, filozofickú a teologickú antropológiu, ktoré sa o seba navzájom nestarajú, avšak nemáme jednotnú ideu človeka. Stále sa rozrastajúci počet špeciálnych vied, ktoré sa zaoberajú človekom ( ... ), omnoho viac podstatu človeka zakrýva, než aby ju objasňoval.“ Teda v takejto nezvyklej situácii sa ocitla novoveká filozofia. Nijaké predchádzajúce obdobie nebolo v tom výhodnom postavení, pokiaľ ide o zdroje našich poznatkov o podstate človeka. Psychológia, etnológia, antropológia a história nazhromaždili nesmierne bohatú a ustavične sa rozrastajúcu zásobu faktov. Technické prístroje, ktoré používame pri pozorovaniach a pokusoch, sa nesmierne zdokonalili a naše analýzy sa stali presnejšími a prenikavejšími. Nezdá sa však, že by sme už boli objavili spôsob, ako tento materiál zvládnuť a pretvoriť na systém. V porovnaní s naším nadbytkom sa azda minulosť zdá príliš chudobnou. No bohatstvo našich faktov ešte nemusí nevyhnutne znamenať aj bohatstvo myšlienok. Pokiaľ sa nám nepodarí zachytiť Ariadninu niť, ktorá by nás vyviedla z tohto labyrintu, vôbec nepochopíme všeobecný charakter ľudskej kultúry. Stále sa budeme topiť v záplave nesúvislých a rozdrobených údajov, ktorým zdanlivo chýba akákoľvek pojmová jednota, upozorňuje Cassirer. Prírodné vedy skúmajú len veľmi malú časť univerza, predstavujú len jeden typ pohľadu na svet. Pre pochopenie človeka nám anatómia človeka veľmi pomôže a podobne nám veľmi pomôže i molekulárna genetika. Avšak keď budeme chcieť porozumieť človeku v jeho celistvosti, budeme si musieť pomôcť okrem uvedených vedných oborov aj psychológiou, filozofickou antropológiou a – samozrejme – teológiou (M. Vácha)

2. Horizont predporozumenia

Prirodzeným a nevyhnutným stredom svojho sveta som vždy ja sám. „Ja“ znamená vždy „ja – tu – teraz“. Človek je do sveta pevne vsadený, prerastá do neho a pokračuje v ňom. Svet však na neho pôsobí aj ako celok, ako výzva, ako tajomstvo – a človek by mu rád dajako rozumel. Svet ako celok však nie je žiadna vec, aby ju mohol vziať do ruky, preskúmať, prípadne popísať. Človek má schopnosť premýšlať, rozvažovať, a hodnotiť, ktorej sa tradične hovorí rozum. Preto by sa mal aspoň pokúsiť to, čo uvidel a čo si všimol, to nad čím žasne a čomu sa diví, dajako pochopiť, vyjadriť, vysloviť, oznámiť druhým ľuďom, pokiaľ je to možné vo všeobecnej podobe, myslí si filozof Jan Sokol. Niekedy nás dokáže až putovanie do oblastí mimo našich istých presvedčení a hodnotových svetov, motivovať k existenciálnym otázkam prečo, na čo, kam. To znamená, akým spôsobom chápem seba samého v celku svojho života, čo tvorí moju identitu, akým človekom som sa stal. Potom si kladiem otázku, čo človeka tvorí, kto som, čo chcem a prečo chcem toto, a nie niečo iné. Je to otázka o dôvode bytia vecí a vlastnej existencie, o neuchopiteľnej skutočnosti bytia. Človek sa súčasne prežíva ako niečo cenné. Zakúša tak nielen to, že je, ale, že je tiež samo o sebe dobré byť. V človeku sa pritom záležitosti sveta pozdvihujú zo sivosti súmraku jednoduchého výskytu, a získavajú podobu niečoho hodnotného.(A. Längle). To, čo ako ľudia chápeme svojimi obmedzenými zmyslami a myslením spojeným s funkciami nášho mozgu, je vždy len malá časť pravej, tej skutočnej skutočnosti. Potrebujeme iný spôsob chápania, dajakú celostnú formu vnímania a porozumenia, ktorej nutnosť zdôrazňovala biblická tradícia, mystici, moderná fyzika, výskum vedomia i ekológie (M. Raban).Človek sa pýta na svoju vlastnú podstatu. Je to možné preto, že predsa len už o sebe vie, vyznačuje sa vedomím seba samého, a rozumením sebe samému. Predporozumenie tomu, čo znamená byť človekom, sa predpokladá, keď má byť empirické poznanie špeciálnej vedy antropologicky dôležité. To však platí aj o vedách, ktoré sa zaoberajú priamo človekom. Lekár od svojej vedy neočakáva odpoveď na otázku čo je človek. Ale pretože to vie, a na základe toho sa cíti voči človeku zaviazaný, hľadá prostriedky a spôsoby, ako by trpiacemu človeku pomohol. Rovnako psychológa v jeho odbornom empirickom bádaní vedie predchádzajúce poznanie o človeku, ktoré prebúdza v ňom záujem o psychické procesy a vytvára možnosť integrovať jednotlivé údaje vedeckého poznania do jeho chápania človeka. Práve tak u sociológa predpokladá sa poznanie o človeku, ktorého sociálne chovanie sa snaží skúmať, vysvetľuje Coreth. Tieto príklady podľa neho vedú k všeobecnému záveru : predmet poznania v špeciálnej empirickej vede sa nestáva antropologicky dôležitý tým, že vypovedá čo je človek, ale až tým, že my – ako ľudia, ktorí skúsenostne prežívajú a chápu samých seba – vopred vieme, čo znamená ľudské bytie. Toto porozumenie tvorí celkový horizont, na ktorého pozadí rozumieme sebe samým a realizujeme seba samých. Tým sa nemyslí – alebo nemyslí len – číre a priori, ktoré by bolo dané už s podstatou človeka. Je to naopak konkrétne a priori, ktoré vzišlo z celkovej skúsenosti, ktorú sme, žijúc v našom svete, nadobudli sami so sebou. Je výsledkom našej chápajúcej skúsenosti so sebou. Táto skúsenosť sa stále rozvíja novými obsahmi, a tak sa ďalej tvorí, rozširuje a prehlbuje aj sebaporozumenie. Deje sa to v nových čiastkových skúsenostiach a rozhodnutiach, ktoré však vstupujú do celku sebaporozumenia. To tvorí predporozumenie, na základe ktorého postihujeme nové obsahy skúsenosti – a naopak celok sebaporozumenia sa konštituuje a modifikuje čiastkovými obsahmi. Keď sa však má sebapochopenie tematicky vysvetliť, potom na jednej strane nestačí uchopiť a vysvetliť čiastkové javy bez toho, aby sme o nich uvažovali vzhľadom k ich základu, a integrovali do celku. Ale na druhej strane sa tento celok nedá postihnúť a vyjadriť bezprostredne v ňom samom, ale zasa len na základe čiastkových javov, v ktorých sa celok odhaľuje ako ich podmienka a pozadie. Je to dialektika medzi vždy tematickým čiastkovým javom a jeho netematicky predpokladaným pozadím, z ktorého celistvosti chápeme a vysvetľujeme to, čo je čiastkové. Ako môžeme tento dialektický vzťah metodicky uchopiť? Podľa Coretha v tom spočíva vlastný problém. Ako metodický prístup sa ponúka možnosť z privilegovaného javu, ktorý „vyniká“ tým, že sa v ňom prejavujú základné črty ľudského bytia. Môžeme vychádzať zo skutočnosti pýtania sa a poznávania človeka, zo skúsenosti svedomia, zo slobody alebo lásky. Môžeme s Jaspersom vychádzať z „hraničných situácií“, alebo s Heideggerom z existenciálnej úzkosti a starosti, vrhnutosti a pádu, z „bytia k smrti“. Za východisko môžeme tiež s Martinom Buberom zvoliť vzťah „Ja a Ty“, alebo s Gabrielom Marcelom interpersonálnu komunikáciu a participáciu. Jestvujú rozmanité možnosti. Sú oprávnené, pokiaľ ľudská celistvosť nie je redukovaná na určitý čiastkový jav, a už tým obmedzená, ale pokiaľ má byť na základe antropologicky centrálneho javu postihnutá ako jednota zmyslu a štrukturálny celok. Neexistuje žiadne čiastkové, absolútne platné východisko, žiadny výlučne privilegovaný fenomén. Ľudské bytie znamená podstatnú pluralitu dimenzií, v ktorých skúsenostne poznávame nielen svet, ale aj samých seba. Napriek tomu je človek konkrétny celok, pluralita je založená na jednote štruktúry, ktorú máme postihnúť. Predporozumenie človeku sa predpokladá ako podmienka každého rozumejúceho výkladu ľudského bytia. Problém sa stále vracia. Nech sa snažíme predporozumenie uchopiť akokoľvek, zdá sa, že stále uniká. Skôr ako po ňom siahneme, je už tu ako svetlo, v ktorom sa koná každý reflexívny výklad seba samého, konštatuje Coreth.

3. Podstata človeka

Na podstatu človeka sa pýta vždy už konkrétny, určitý človek, ktorý prežíva a chápe vo svojom svete seba samého. Podstata človeka sa otvára a sprístupňuje prostredníctvom mnohodimenzionálneho uskutočňovania človeka vo všetkých oblastiach hmotnej a duchovnej kultúry. Podstatu človeka treba chápať vo svete a v dejinách, a to je možné len tak, keď ju chápeme dynamicky. Konkrétne to značí, že konštituujúce prvky podstaty človeka musia mať čo najjednoduchšiu štruktúru, ktorá bude konštantná v celej ontogenéze človeka – od počatia po smrť, i po smrti. Inými slovami, pre podstatu človeka je charakteristická spoločná ontologická konštitúcia pre všetky fázy jej ontogenézy. Z uvedeného vyplýva, že podstata sa musí chápať dynamicky, ako princíp podstatného plného rozvoja a uskutočňovania človeka. To, čo človeka konštituuje v jeho ontologickej existencii, je zároveň princípom jeho sebarozvoja. Keďže tento sebarozvoj sa uskutočňuje v dejinách, je dejinný komponent inherentný podstate človeka. Pre človeka je charakteristické to, že je dejinnou a telesnou bytosťou, ktorá vedome a poznávajúc žije v čase a priestore, a ktorá slobodne konajúc a chcejúc formuje svet, a sama sa v ňom pretvára (J. Letz). Podstata človeka sa prejavuje v charaktere a spôsobe jeho činnosti: v jeho aktívnom chovaní, vo vlastnom postoji k tomu, s čím sa vo svojom svete stretáva a čo na neho pôsobí. Základnou skutočnosťou je teda činnosť ako aktívna sebarealizácia, vlastné sebauskutočňovanie, v ktorom sa prejavuje, a ktorým sa rozvíja podstata. Človek môže pochopiť seba samého len zo vzťahu k bytiu, v stálom upriamení smerom k bytiu. Každý obsah svojej skúsenosti so svetom prežíva ako súcno v celku bytia. Celok svojho sveta chápe ako skutočnosť sveta, v ktorej sa vyjavuje nepodmienenosť bytia. Podstatu človeka možno charakterizovať, keď sa oprieme o Schelera, Gehlena a Frankla, ako otvorenú svetu, to znamená, že podstata ľudskej existencie, teda jej duchovný rozmer, spočíva v jej sebatranscendencii. Sebatranscendenciou chápu základnú skutočnosť, že byť človekom, znamená byť habituálne zameraný nad seba, smerom k niečomu, s čím sa stretávam v láske. Pretože človek sa realizuje v horizonte bytia, zakúša sám seba na základe požiadavky toho, čo je nepodmienené. Môže – nakoniec – pochopiť sám seba len z transcendentálneho vzťahu k nepodmienenému, nekonečnému bytiu, konkrétnejšie vyjadrené: z náboženského vzťahu k absolútnemu a personálnemu božskému základu bytia, konštatuje Coreth.

<strong>Literatúra</strong>
Cassirer, E. : Esej o človeku. Bratislava : Pravda 1977, str. 73 – 74.
Coreth, E. : Co je člověk ? Praha : Zvon 1994, str. 9 – 10, 13, 15 – 17, 19.
Frankl, V.E. : Der Wille zum Sinn. Ausgewählte Vorträge über Logotherapie, Huber, Bern/
/Stuttgart/Wien 1950, str. 221. In : Raban, M. : Duchovní smysl člověka dnes. Praha : Vyšehrad 2008, str. 281.
Längle, A. : Was sucht der Mensch, wenn er Sinn sucht, v : Daseinsanalyse, 8/1991, str. 180. In : Raban, M. : Duchovní smysl člověka dnes. Praha : Vyšehrad 2008, str. 172.
Letz, J. : Filozofická antropológia. Príspevok ku kreačno – evolučnému porozumeniu človeka. Bratislava : Charis 1994, str. 38.
Raban, M. : Duchovní smysl člověka dnes. Praha : Vyšehrad 2008, str. 171 – 172.
Scheler, M. : Místo člověka v kosmu. Praha 1968, s. 44. In : Cassirer, E. : Esej o človeku. Bratislava : Pravda 1977, str. 74.
Sokol, J. : Malá filosofie člověka a slovník filosofických pojmů. Praha : Vyšehrad 2004, str. 21, 53, 59, 61.
Vácha, M. : Místo, na němž stojíš, je posvátná země. Brno : Cesta 2008, str. 203.