Technika je pre život, to znamená pre človeka. Inými slovami : má funkciu sociálnu. Tak sa na ňu pozerá psychológ, sociológ a moralista. Technika sama je amorálna. Morálka nestojí ani nad technikou, ani nad matematikou, ani nad ekonomikou, ale stojí nad každým človekom, teda aj nad technikom, matematikom a bankárom. Sociálnu funkciu ma technika aj v zmysle psychologickom a estetickom. Technické dielo sa podstatne nelíši od diela výtvarného (obe je ars). Nie je rozdiel ani v motívoch : Neandertálec, ktorý do kamenného mlatu vŕtal dieru, mal rovnakú tvorivú radosť ako ten, kto v jaskyni Dordognézskej maloval lovnú zver (Dominik Pecka).

Význam slova
Technika je práve tak ako umenie výraz tvorivých síl človeka. Technici renesancie sú umelci : Leon Battista Alberti a Leonardo da Vinci. Gréci označovali remeslo aj umenie tým istým slovom : techné. Sloveso teuchó sa vyskytuje už u Homéra a znamená zhotovovať predmety remeselníckym spôsobom, stavať dom či chrám, vôbec vo všeobecnom význame „niečo tvoriť “. Ďalší význam patrí do oblasti ľudského konania v zmysle „zamýšlať, premýšlať, vystrojiť, vykombinovať “. Pripraviť hostinu, vystrojiť obrady, či vyvolať hnev. Neskoršie sloveso technadzó už znamená použitie lsti, správneho postupu, či prejavenie zručnosti. Substantívum techné alebo sloveso technaó spájajú všetky tieto významy. Vyjadrujú remeselnícku vynaliezavosť, či schopnosť niečo vytvoriť, ale tiež znamenajú genericky názov pre umenie, remeslá, umelecký alebo remeselnícky výtvor. Scholastické slovo ars znamená obe : remeslo aj umenie. Ako v práci technickej, tak v činnosti umeleckej, sa prejavujú tie isté tvorivé schopnosti ľudského ducha. Rozdiel je len v účeli : technik vytvára vec užitočnú, umelec vec krásnu (D. Pecka).

Miesto techniky v živote gréckeho človeka
K pochopeniu situovanosti techniky v gréckom živote môže slúžiť filozofický mýtus, ktorého autorom je rétor a sofista Prótagorás ( + 410 pr. Kr. ) vystupujúci v rovnomennom Platonovom dialógu. Problém techniky je podľa Prótagorása nasledovný. Prométheus a jeho brat Epimétheus stvorili všetky tvory zeme a dali im príslušné prostriedky k prežitiu. Harmonická sebestačnosť prírody však bola narušená stvorením človeka. Epimétheus vyplytval svoje dary na všetko tvorstvo. Tu príde Prométheus a vidí „ako ostatní živočíchovia majú všetko v náležitej miere, ale človeka vidí nahého, bez obuvi, bez
pokrývky, a bezbranného“ (Platón, Protagoras, 321 c5 – 6). Preto Prométheus ukradne Héfaistovi a Athéne remeselnú zručnosť a daruje ju človeku, aby disponoval potrebnými prostriedkami k prežitiu, ako každý iný bilogický druh. Rozprávanie o vzniku techniky nepriamo oznamuje o techné niekoľko dôležitých vecí.
1. Vyklonenosť človeka z prírody ho núti k zvláštnej tvorivej aktivite, ktorá je neporovnateľná so svetom zvierat. Človek musí budovať materiálny svet ako oporu svojej existencie, pretože by na rozdiel od prirodzene disponovaných zvierat nemohol obstáť v zápase s prírodou. V tomto zmysle stojí technika ako typicky ľudská činnosť nad prírodným dianím, vnáša do prírody niečo ne–prírodného, existujúceho mimo prirodzené cyklické dianie fyzis.
2. Technická aktivita je však podstatne spätá so základnými potrebami človeka, ktoré diktuje nutnosť prežiť. V tomto zmysle naopak človek zdieľa osud všetkého živého, a technika patrí do poriadku nutnosti. Uschopňuje nás k zachovaniu individua a druhu, teda k aktivitám, ktoré máme spoločné so všetkými ostatnými tvormi. Ako oni musíme žiť a prežiť v ľahostajnej prírode. Základné motivácie k technickej aktivite patria do poriadku fyzis, teda prírodnej nutnosti.
3. Technická a umelecká zručnosť je zameraná skôr externe, pretože jej zmyslom je vznik daného výrobku, či artefaktu. Produkty techniky je možné považovať za predĺženie ľudského organizmu v zmysle takmer organickej príslušnosti k potrebám tela ( srsť U94; odev, hniezdo U94; dom ).
4. V prípade techniky nejde o banálnu, nezmyselnú činnosť, pretože jej vznik sa chápe archetypálne. Prvé technické gestá vykonali polobohovia Prométheus a Epimétheus, a ich iniciatíva bola nakoniec schválená všetkými bohmi.
Keď chceme nájsť primárny zmysel techniky a umenia, úvaha nad situovanosťou techné v živote gréckeho človeka, musí prejsť všetky tieto mýtické danosti. „Väzbu techniky na zmysel života je treba chápať jednak v perspektíve nutnosti prežiť, ale tiež vo vzťahu k ľudskej schopnosti konať mimo poriadok prírody“, vysvetľuje Václav Umlauf.
Platónov neskorý dialóg Tímaios nám pomáha určiť podstatné črty sveta tak, ako nám ich zjavuje remeselná a umelecká činnosť. Cestu technika k hraniciam vlastného Ja v platónskom zmysle vyjadruje skutočnosť, že činnosť umelca či technika je založená na špecifickej forme kontemplácie zameranej k idei, teda k ideálnemu tvaru predmetu (eidos). Idealita tvaru, forma krásy, vedie umelca aj technika k prekonaniu vlastného Ja. V pohybe transcendencie sa stáva nástrojom odkrývajúcim svet večných foriem, ktoré apelujú na jeho schopnosť tvoriť. Výzva idei vedie umelca jednak k idealite tvaru, ktorú je treba teoreticky nazerať, a jednak k tomu, aby so zručnosťou, ktorá je mu vlastná, previedol túto idealitu formy do materiálnej podoby, a tak ju uviedol do sveta ľudí a vecí. V akej forme sa technikovi odkrýva a dáva svet ? Zalistujme v dialógu Tímaios. Demiurg je polobožská bytosť, ktorá tvorí len v ríši vznikania (genesis). Svet večných, nestvorených ideí mu slúži ako absolútny vzor, a k tvoreniu nesmie použiť iné, než existujúce štyri živly. Božský tvorca pracuje s materiálom, ktorý nevytvoril, a ktorého vnútorná podoba zásadne limituje jeho túžbu vyrobiť dokonalý svet (F. M. Cornford). Snaží sa tvoriť ako najlepšie môže, ale v oblasti premenlivých vecí nepôsobí sám. Jestvujú aj sekundárne príčiny vznikania, ktoré podstatnou mierou ovplyvňujú demiurgovo dielo. Vzťah demiurga ku svetu neurčuje bojová dravosť túžiaca bez prestania transformovať hmotu a energiu podľa vzoru čarodejníckeho učňa. Demiurg tvorí rozumnou cestou. Voči premenlivej hmote nepoužíva hrubú silu, ale nenásilné presviedčanie (peithein). Stačí sa len chvíľu pozerať na zručného stolára a porozumieme, o čom Platón hovorí. Drevo má svoju štruktúru danú letorastami a stelesňuje možno polovicu storočia života prírody so všetkými jej zvratmi a nevypočítatelnosťami. Zručnosť a inteligencia remeselníka musí rešpektovať drevom daný systém (systasis). Každý umelec vo zvrchovanej miere tvorí a zároveň do istej miery materiál len presviedča, obratne ho ponúka k prijatiu zamýšlaného tvaru. Dozrieva nielen idea, ale aj hotové dielo, ktoré potom vedie svoj vlastný život mimo tvorcu. Každý remeselník musí počítať aj s "bludnou príčinou" (aitia planomene). Často sa stane, že aj pri najlepšej vôli sa vec nepodarí, keď dajaký neurčitý činiteľ mal, na základe svojej prirodzenosti, vplyv na vznik výrobku. Ručné remeslo nie je neosobná priemyslová technológia, kde neživá hmota dostáva vopred dané určenie. V procese plne automatizovanej výroby technik prakticky neprichádza do styku so surovinami, k čomu výrazne napomáha počítačová simulácia výrobných procesov v reálnom čase. V súlade s učením Tímaia, predstavuje pre antického umelca a remeselníka svet živú skutočnosť, na ktorú treba pôsobiť citlivo. Nie hrubou, ale presviedčajúcou silou. Dve živé sily sa stretávajú v tvorivom dialógu. Svet živej prírody a svet ľudského umu. Preto Gréci a Rimania považovali poľnohospodárstvo za remeslo par excellence. Roľník pracuje v súčinnosti so živou prírodou, jej zákonitosti musí plne rešpektovať, a produktom jeho úsilia sa stáva opäť živý plod, či živočích, naviac nevyhnutný pre udržanie ľudského života. Stretnutie dvoch živých bytostí vysvetľuje aj nevypočitateľnú stránku tvorby. Niekedy skutočne nie je v našich silách presvedčiť hmotu, aby prijala nami požadovaný tvar. Ani poľnohospodár neprikazuje vetru a dažďu, konštatuje Umlauf a dodáva : „Neúspech vedie remeselníka ku skromnosti, kým katastrofa vedie moderného technológa do frustrácie a zatvrdilosti : lietadlo sa zrúti, most spadne, atómový reaktor havaruje. Technológiou opojená myseľ vidí len iracionálny výpadok systému, nie tajomstvo živej tvorby.“ Na rozdiel od nevedomého moderného technika, remeselník vie, že chybný krok alebo zmätok, neukazuje len na zlyhanie „ľudského, či materiálneho faktoru“, ktoré je treba rázne eliminovať z hry o totálnu vládu nad hmotou. Neúspech upozorňuje umelca na poetický anakolút materiálu a tvaru síce ponúkaného rukou tvorcu, ale predsa tvrdohlavo rozhodnutého neprísť k sebe. Pôvodný význam techniky uskutočňovaný božským demiurgom odkrýva svet technickej poézie, nežnosti a života. Preto demiurg najprv stvoril materiálny vesmír s dušou ako princípom života a usporiadanosti (Tímaios 34b) a napokon aj telo a dušu človeka (Tímaios 69a – 75C). Autentický zmysel techniky a umenia sa teda nachádza v styku dvoch živých entít, z ktorých každá má iné „záujmy“ a dosť odlišný „životný štýl“. Rozumný a nerozumný život majú pomocou techniky vytvoriť spoločné dielo, a to nie je možné bez vzájomného elementárneho rešpektu. Pre technika klasickej doby svet rozhodne nie je súbor neživých surovín, s ktorými mohol ľubovoľne manipulovať. Antický tvorca vnímal hmotu ako živú skutočnosť, videl v nej súbor ponúkaných príležitostí pre realizáciu tvaru. Ten však nemôže vzniknúť necitlivým násilím voči neživej surovine, ale pokojným a trpezlivým presviedčaním živej reality daným na základe umu a inteligencie. „Technikom vnímaný a vytváraný svet je podľa Tímaia nielen harmonickým miestom poriadku a logu, ale zároveň zostáva samostatnou realitou s vlastným životom a tajomstvom“, zdôrazňuje Umlauf.
Technika a veda
Technika je staršia než všetky vedné obory. Techniku možno definovať ako „inteligentnú prípravu a účelové použitie prostriedkov“ (C. F. v. Weizsäcker). V tejto definícii je charakteristický odstup medzi podnetom a reakciou. Vnímanie umožňuje úsudky : úsudky uschopňujú ku konaniu : konať, nielen reagovať. Akcia je však umožnená prípravou potrebných prostriedkov. Bez vzťahu medzi účelom a prostriedkami, by nejestvovala ľudská civilizácia. Vyspelé kultúry začínajú s technickými výtvormi, ako je stavba miest, zavodňovanie a regulácia riek. Výživa kultúrneho ľudstva by nebola možná bez pluhu, voza a stodoly. Vývoj západnej techniky je úzko prepojený s vývojom prírodných vied. Morská plavba ťažila z pozorovania hviezd, merania času a kompasu. Klasická mechanika podporovala balistiku, parný stroj podporoval termodynamiku, náuka o elektrine umožnila konštruovanie elektrického motora a elektrické svetlo, chémia podporovala medicínu a vyrobila umelé hmoty. K fyzikálnej a chemickej technike sa priradila možno práve tak mocná technika biologická. V súčasnosti prebiehajú diskusie o génovej technológii. Treba spomenúť aj psychologickú techniku, ktorá pôsobí v hromadných oznamovacích prostriedkoch. Úvaha o vede nás stavia pred otázku, čo človek vie – o pravde a nepravde. Úvaha o technike nás stavia pred otázku, čo človek robí – o dobre a zle. „Úvaha o technike nás teda stavia pred otázku o človeku, ktorý techniku používa vo svojich dejinách“, konštatuje von Weizsäcker.

Prírodovedecké poznatky sú nesporne základom modernej techniky. Ale technika sa predsa javí ako samostatný obor tým, že sa neusiluje poznávať, ale konštruktívne utvárať skutočné predmety. Technika nie je len jednoduchým použitím vedeckého poznania. Len použitie niečoho nie je tvorivý úkon: „Pre tvorivý technický výkon je vedenie vo väčšej alebo menšej miere len materiálom, ktorý vyžaduje, aby bol tvorivo spracovaný, aj keby išlo len o jednoduchú syntézu rôznych vedných prvkov. V obore techniky sa objavuje vedenie ako materiál najvýraznejšie v ponímaní a prevedení celkom nových technických ideí. Vystupuje tu zvlášť jasne do popredia protiklad medzi analytickou povahou výlučne empiricky získaných prírodovedeckých výsledkov a medzi syntetickou povahou tvorivej techniky. Prírodná veda analyzuje zákonitosť prirodzeného sveta javov a technika buduje z analyzovanej vednej látky podľa vedeckých zásad nový technický svet tvarov(Formenwelt). A preto vedenie stelesnené v stroji nie je priamym použitím prírodnej vedy, ale výrazom tvorivej schopnosti, ktorá uskutočňuje a konštrukčne realizuje technické idei“ (P. Krauhals). V mnohých prípadoch technika predstihuje prírodné vedy. Babinef dokázal matematicky presne, že telegrafné spojenie medzi Európou a Amerikou nie je možné. Gay Lussac, Siemens a Helmholtz tvrdili, že lietanie s prístrojmi, ktoré sú ťažšie než vzduch, nie je možné. „A tak sa ponúka myšlienka, že nie samo poznanie, ale aj vôľa je podstatným motívom technickej tvorby. Vôľa lietať, nie matematika, vytvorila lietadlo. To však neznamená, že technika nepotrebuje matematiku, a tiež nie, že technika ruší prírodné zákony, alebo, že chce ,oklamať´ prírodu, ale skôr, že dovršuje dielo Tvorcu, a dopovedá to, čo príroda len naznačuje. Lietadlo je nakoniec akýsi vták“, vysvetľuje Pecka. Prírodovedecké poznatky nestoja vždy na začiatku technického konštruovania a vynaliezania, ale spravidla slúžia len k dodatočnej kontrole pôvodného technického zámeru. Technické dielo predpokladá štúdium matematiky, mechaniky, fyziky, chémie, ale prijíma z poznatkov tohoto štúdia asi toľko, koľko prijíma hudba z fyzikálnej akustiky. V rozprave Čo je prax Hans-Georg Gadamer tvrdí, že súčasná veda odsúva samu seba z  arény známeho sveta. Rozvíja „ poznatky manipulatívneho vzťahu prostredníctvom izolovania experimentov“. To slúži užšiemu spojeniu vedy s technikou. Veda zabezpečuje myšlienky, ktoré potom technika používa na zostrojovanie vecí. Gadamer si všíma, že v stredoveku užívateľ vecí určoval štandardy pre to, čo používal. Remeselník zhotovil výrobok podľa výberu a rozhodnutia jeho užívateľa. Moderná technika však veci vyrába, a až potom „vytvára okolo nás priemysel, vyvolávajúci ich potrebu a podporujúci konzum“. Funkcia ľudského výberu sa z nášho sveta vytráca. Okrem toho Gadamer tvrdí, že strácame flexibilnosť a slobodu vo vzťahu k svetu. Užívame si komfort, ale vzdávame sa slobody. Okrem toho Gadamer zastáva názor, že 20. storočie prešlo „technizáciou formovania verejnej mienky“. Na konci 20. storočia používame techniku, aby sme sa dostali k informáciam. Technické média sú jednou z najvplyvnejších síl pri vytváraní verejnej mienky. Formy, ktoré používame, si tak ako všetky formy informačných zdrojov vyžadujú selekciu informácií. Gadamer je presvedčený, že túto selekciu robia čoraz viac za nás iní. Napríklad televízia zostrihá informácie z oveľa dlhších rozhovorov na púhych pätnásť sekúnd. Táto informácia spolu s výberom záberov formuje naše chápanie. Gadamer tvrdí: „Preto musí moderná komunikačná technika nevyhnutne viesť k čoraz väčšej manipulácii s našou mysľou.“
Nástup „sveta techniky“ podľa Heideggera: Ústup otázky zmyslu
Moderná veda v stave zrodu ešte nie je obmedzená na čistú techniku. „Aby sa naša vízia sveta stala plne technicistná, ( ... ) je treba, aby bol projekt osvietenstva integrovaný do sveta súťaže, takpovediac do neho ,vsadený´, aby motor histórie, princíp vývoja spoločnosti ( ... ), prestal byť spájaný s predstavou projektu, ideálu, a stal sa jediným výsledkom samotnej súťaže“, tvrdí Luc Ferry. Pokrok, alebo presnejšie pohyb spoločnosti sa postupne zúži na to, že bude len púhym mechanickým výsledkom voľnej konkurencie medzi rôznymi zložkami. Odtiaľ má pôvod fakt, že zvyšovanie moci človeka nad svetom, stalo sa procesom celkom automatickým, nekontrolovateľným a dokonca zaslepeným, lebo zo všetkých strán prekračuje vedomú vôľu jedincov. Je jednoducho nevyhnutným výsledkom súťaže. V tom je technika, na rozdiel od osvietenstva a filozofie 18. storočia, ktoré sa usilovali o emancipáciu a šťastie ľudí, fakticky procesom, ktorý je zbavený účelu, a nemá žiadny určitý cieľ. V krajnom prípade už nikto nevie, kam nás beh sveta vedie, lebo je mechanicky utváraný súťažou, a nie je nijako riadený vedomým úsilím ľudí spoločne združených okolo dajakého projektu v rámci spoločnosti, ktorá sa ešte v minulom storočí mohla nazývať res publica, republika – etymologicky „záležitosť “ či „vec“ verejná. Podľa Ferryho je podstatné, že „vo svete techniky, to znamená odteraz vo svete ako takom, lebo technika je javom bez hraníc, celoplanetárnym, už nejde o vládu nad prírodou, či spoločnosťou, aby sme boli slobodnejší a šťastnejší, ale o vládu pre vládu, o ovládanie pre ovládanie. Prečo ? ( .... ) pre nič, či skôr preto, že vzhľadom k povahe spoločností, poháňaných len súťažou, absolútnou povinnosťou , postupovať alebo zahynúť ´, nie je jednoducho možné inak konať.“ Teraz je možné pochopiť, prečo Heidegger nazýva svet, v ktorom dnes žijeme, „svetom techniky“. Technika sa týka prostriedkov, a nie cieľov. Ferry tým chce povedať, že je akýmsi nástrojom, ktorý je možné použiť pre najrôznejšie ciele, ale ktorý tie ciele sám nevyhľadáva. Klaviristovi, aby zahral rovnako dobre klasickú skladbu ako džez, starú hudbu ako modernu, poslúži v podstate jedna a tá istá technika, ale to, aké skladby si zvolí pre interpretáciu, s technickou schopnosťou nijako nesúvisí. Preto sa tiež o technickej schopnosti hovorí, že je to „inštrumentálna racionalita“ práve preto, že nám hovorí, ako najlepšie dosiahnuť určitý cieľ, ktorý ale nikdy sama o sebe nestanovuje. Pohybuje sa v poriadku „chceš ... urob“. Hovorí nám : „keď chceš toto, urob tamto“, ale nikdy sama o sebe neurčuje, čo je treba zvoliť ako cieľ. „Dobrý lekár“ v zmysle dobrého odborníka v medicíne môže rovnako dobre svojho pacienta zabiť ako ho uzdraviť – a môže dokonca ľahšie urobiť to prvé, než to druhé... Rozhodnutie o ošetrení, či zabití je však k technicistnej logike ako takej celkom indiferentné. Zároveň to ukazuje, prečo je legitímne hovoriť o svete globalizovanej súťaže ako o svete „technickom“ v širokom slova zmysle, lebo v jeho rámci prestáva sa vedecký pokrok fakticky usilovať o ciele stojace mimo neho a nad ním, a stáva sa akýmsi cieľom o sebe – akoby sa narastanie prostriedkov, moci, či vlády ľudí nad svetom, stalo jeho vlastným účelom. Je to presne tá „technizácia sveta“, ktorá podľa Heideggera prichádza do histórie myslenia s Nietzscheho doktrínou „vôle k moci“ potiaľ, pokiaľ dekonštruuje a dokonca ničí všetky „modly“, všetky vyššie ideály. V skutočnosti – a nie už len v histórii myslenia – preniká táto premena do nového sveta, kde sa „pokrok“ stal automatickým a účelu zbaveným procesom, akousi sebestačnou mechanikou, nad ktorou nemajú ľudské bytosti vôbec žiadnu moc, vysvetľuje Ferry a dodáva : „A práve tento zánik cieľov v prospech púhej logiky prostriedkov, tvorí víťazstvo techniky ako takej.“ Prvý raz v histórii života na Zemi disponujú ľudia prostriedkami na zničenie celej planéty a tieto bytosti nevedia kam kráčajú ! Ich možnosti transformácie a možno aj zničenia sveta sú pre budúcnosť gigantické. Ale ako obor, ktorý máva mozog malého dieťaťa, sú tieto bytosti celkom odlúčené od premýšľania o múdrosti – pričom sa od neho míľovými krokmi vzďaluje aj samotná filozofia, ktorá je teraz tiež celkom zaujatá technicistným zápalom, upozorňuje Ferry. Nikto dnes nemôže s istotou zaručiť prežitie ľudského rodu. Mnohí sú tým znepokojení, ale nikto pritom nevie ako vziať veci opäť „do svojich rúk“.
Technika a etika
Zásluhou modernej techniky sa človek stáva vládcom nesmiernych energií, obrovských výkonných strojov a dokonalých prístrojov. Ale ten vládca je sám ovládaný svojimi vášňami : technika ho síce oslobodila od vonkajšej prírody, ale neoslobodila ho od prírody vnútornej. A preto nie je vládca, ale len vládnuci slaboch, otročiaci svojím vášňam. A v rukách tohto slabocha sa môže technika stať slúžkou zla.Technikou možno zotročovať, vykorisťovať a vraždiť. Preto je omylom domnievať sa, že sa vráti stratený raj, keď nadobudneme úplné víťazstvo nad vonkajšou prírodou. Ide o to, ako to víťazstvo využívať. Všetko záleží na tom, na čo majú technické diela slúžiť, či dobru alebo skaze človeka. A to už nie je otázka technická, ale mravná. V prvom rade musí byť technika doplnená a sprevádzaná etikou. Technický rozvoj je treba doplniť rozvojom mravným, revolúciu technickú revolúciou mravnou. Technický človek predbehol človeka mravného. A zostáva úzkostná otázka : dobehne korytnačka Achilla ?, pýta sa Pecka. Etika je podľa Aristotela umenie žiť. Študovať etiku teda má zmysel, lebo sa tu učíme najdôležitejšiemu umeniu zo všetkých – umeniu správne žiť. Otázka teda nie je ani tak kladená v zmysle, čo mám robiť, ale skôr aký mám byť. (M. Vácha). Žiadny z filozofov techniky nepopiera nevyhnutnosť etiky : „Technika, ktorá sa odpútava od etiky a chce byť účelom sama sebe, je práve tak nebezpečná kultúre, ako je pre štát nebezpečná armáda, ktorá sa emancipuje od politiky a chce byť samoúčelná. Nezriadený industrializmus musí strhnúť kultúru do priepasti, práve tak ako nezriadený militarizmus. Ako je telo orgánom duševných síl, tak musí byť technika orgánom síl etických. ( ... ) Technika sama je dieťaťom ( ... ) etiky. ( ... ) Technika žiada etiku nielen heroickú, ale aj asketickú. Len najvyššie sebaovládanie oprávňuje k vláde nad prírodou. ( ... ) S mocou človeka rastie jeho zodpovednosť. So zodpovednosťou jeho askéza. ( ... ) Cvičenie vôle ( .... ) k slobode. V technickej dobe má byť oceľ vlastnosťou a vzorom nového človeka. Silná a pružná. ( .... )“ (R. N. Coudenhove – Kalergi). Max Picard vystihuje situáciu moderného človeka ako útek. Moderný človek uteká pred Bohom. Rýchlosť, zhon a nepokoj technického veku sú zrkadlením tej situácie. Je to útek do vonkajškovosti a každodennosti, hra so silami prírody, exteriorizácia a sebazabudnutie. Potreba zábavy, rozptýlenia, ustavičného sebaohlušovania, nasycovanie nenásytných zmyslov, čo dokonale zabezpečujú mechanizmy filmu, rozhlasu, reprodukovanej hudby a televízie. „Je to útek pred sebou, pred najvnútornejším jadrom ľudskej prirodzenosti a a metafyzickým prazákladom ľudskej bytosti.“ Etika nemôže visieť vo vzduchu. Keď máme určiť, čo má človek robiť, musíme vedieť čo človek je, musíme poznať nielen jeho podstatu, ale aj jeho pôvod a určenie. Pre odpoveď na tie otázky musíme ísť k filozofom a mystikom. „V nijakom historickom období“, vyhlasuje Max Scheler, „sa človek nestal takým problematickým ako v súčasnosti ( ... ). Máme prírodovednú, filozofickú a teologickú antropológiu, ktoré sa o seba navzájom nestarajú, avšak nemáme jednotnú ideu človeka. Stále sa rozrastajúci počet špeciálnych vied, ktoré sa zaoberajú človekom ( ... ) omnoho viac podstatu človeka zakrýva, než aby ju objasňoval.“ Etika a zodpovednosť majú zmysel, len keď existuje niekto nad nami, kto dáva mravné zákony a komu sme zodpovední. „( ... ) Mnohí vôbec neuvažujú o tom, že by mohla jestvovať pre všetkých spoločná , mravná pravda´, ktorá by bola pre dobro celého ľudstva vrcholne žiaduca ( .... )“ ( M. Munzarová ). Technika dáva človeku príležitosť, možno jedinú a poslednú, aby oslobodený materiálne sa oslobodil aj mravne.

Literatúra
Cassirer, E. : Esej o človeku. Bratislava : Pravda 1977, s. 74.
Cornford, F. M. : Platós Cosmology, Indianopolis, Bobbs – Merrill, 1975. In : Umlauf, V. : Evropské cesty k vlastnímu Já. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury ( CDK ), 2002, s. 84.
Coudenhove – Kalergi, R. N. : Revolution durch Technik. Pan Europa Verlag, Wien – Leipzig, 1932, p. 92 – 3. In : Pecka, D. : Člověk a technika. Praha : Vyšehrad 1969, s. 50 – 51.
Ferry, L. : Rozumět životu. Praha : Rybka Publishers, 2008, s. 211, 213 – 216.
Gadamer, H – G. : Reason in the Age of Science. MIT Press, Cambridge 1981, s. 71, 73. In : Johnson, P.A. : Gadamer. Bratislava : Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, 2005, s. 78 – 79, 80.
Johnson, P.A. : Gadamer. Bratislava : Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, 2005, s. 78 – 79, 80.
Krauhals, P. : Der Weltsinn der Technik. R. Oldenburg, München und Berlin 1932, p. 67 – 8. In : Pecka, D. : Člověk a technika. Praha : Vyšehrad 1969, s. 10 – 11.
Munzarová, M. : Zdravotnícka etika od A do Z, Grada Publishing, Praha 2005. In : Vácha, M. : Místo, na němž stojíš, je posvátná země. O okruhu úcty k člověku, živé přírodě i celému vesmíru. Brno : Cesta, 2008, s. 13.
Pecka, D. : Člověk a technika. Praha : Vyšehrad 1969, s. 10 – 12, 49 – 54.
Picard, M. : Die Flucht vor Gott. Eugen Rentsch, Erlenbach – Zürich, 1934. In : Pecka, D.: Člověk a technika. Praha : Vyšehrad 1969, s. 52 – 53.
Scheler, M. : Místo člověka v kosmu. Praha 1968, s. 44. In : Cassirer, E. : Esej o človeku. Bratislava : Pravda 1977, s. 74.
Umlauf, V. : Evropské cesty k vlastnímu Já. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury ( CDK ), 2002, s. 70 – 71, 84 – 86.
Vácha, M. : Místo, na němž stojíš, je posvátná země. O okruhu úcty k člověku, živé přírodě i celému vesmíru. Brno : Cesta, 2008, s. 9, 13.
Weizsäcker. v. C. F. : Člověk ve svých dějinách. Praha : Scriptum, 1993, s. 133 – 134.